Kresťanský komunizmus lásky v paraguajskom jezuitskom štáte 1609-1768

Ruiny redukce Santísima Trinidad del Paraná

Po búrlivom roku 1989 sa zdalo, že vytvorenie sociálne spravodlivej spoločnosti je utópiou, ktorú nie je možné realizovať v praxi. A predsa už pred niekoľkými storočiami takúto spoločnosť vytvorili jezuiti, teda misionári Spoločnosti Ježišovej (skratka SJ), v ďalekom Paraguaji. Spoločné vlastníctvo, bezplatné školstvo, bezplatná zdravotná starostlivosť vrátanie liekov zadarmo, osemhodinový pracovný deň, päťdňový pracovný týždeň, plná zamestnanosť obyvateľstva, dobre organizovaná poľnohospodárska veľkovýroba, plánovaný rozvoj remesiel a priemyslu, špecializácia a koordinácia hospodárskej činnosti jednotlivých redukcií v rámci jezuitského štátu, toto všetko boli výdobytky, ktorými jezuiti výrazne predbehli svoju dobu!

Obyvatelia jezuitmi budovaných indiánskych obcí, takzvaných redukcií, z ktorých sa skladal jezuitský štát v Paraguaji, si boli rovní. V redukciách nemali peniaze a všetko, čo Indiáni potrebovali pre život, predovšetkým potraviny a šatstvo, dostávali zadarmo. Neexistovalo súkromné vlastníctvo nehnuteľností a takmer všetok majetok redukcií bol spoločným vlastníctvom ich obyvateľov. V jezuitskom štáte nikto nežobral, nikto nebol opustený, cudzí, zbytočný. Neexistovali bohatí ani chudobní. Mladomanželia dostávali po svadbe od svojich obcí do užívania dom so základným zariadením a kusom poľa. Náklady na svadbu hradila komunita príslušnej redukcie.

Toto nie je rozprávka, ale skutočnosť, doložená historickými dokumentmi. Pritom spravodlivá spoločnosť jezuitov bola založená na princípoch lásky k Bohu a lásky k blížnemu, nie na princípoch triednej nenávisti a permanentného triedneho boja, ako to neskôr praktizovali vo svojom nedokonalom modeli sociálnej rovnosti boľševici a ich nasledovníci. V jezuitskom štáte neexistovalo prenasledovanie človeka pre vieru, či politický názor. Nedošlo tu k nijakej poprave. Mučenie, v tej dobe bežné v Európe a Amerike, bolo v paraguajských redukciách neznámym pojmom. V jezuitskom štáte nepoznali ani trest smrti. Dokonca ani za taký závažný zločin akým je vražda, sa neudeľoval trest smrti, ale vrah bol odsúdený na doživotný žalár, ktorý však v praxi trval nanajvýš desať, či pätnásť rokov. V roku 1716 zmenil generál jezuitského rádu, p. Tamburini, doživotný trest na desaťročný. Mimoriadne nebezpečných a nepolepšiteľných zločincov jezuiti navždy vykázali z redukcií. V roku 2009 uplynulo 400 rokov od založenia jezuitského štátu, v ktorom bezmála 160 rokov fungoval osobitý kresťanský komunizmus lásky. Dokázal konkurovať iným spoločenstvám svojej doby nielen usporiadaním spoločnosti, ale aj ekonomicky. Aj preto bol napokon potlačený silou.

Zopár všeobecných informácií na úvod

Nejvýznamnější redukce

Je absolútne vylúčené na malej ploche novinového článku podrobne objasniť celú rozsiahlu problematiku jezuitského štátu. Možno reálne rozobrať – aj to veľmi stručne – len niektorý aspekt tejto problematiky. Preto ponechajme stranou historický vývoj jezuitského štátu a venujme sa výlučne problematike jeho spoločenského zriadenia. Na úvod je však predsa len nevyhnutné uviesť aspoň zopár základných všeobecných informácií pre lepšie pochopenie problematiky.

Jezuitský štát v Paraguaji vznikol v roku 1609 vytvorením prvej redukcie s názvom San Ignacio Guazú (staršia) a zanikol v roku 1768 vyhnaním jezuitov z Paraguaja. Celkove sa skladal z 33 osád, takzvaných redukcií, ktoré vytvorili misionári SJ v jezuitskej provincii Paraguaj. Vtedajšia jezuitská provincia Paraguaj však bola omnoho väčšia ako súčasná República del Paraguay (Paraguajská republika). 32 zo všetkých 33 redukcií jezuitského štátu obývali Indiáni kmeňa Guaraní, ktorí boli pred príchodom jezuitov polonomádi a živili sa lovom, rybolovom, ale aj primitívnym poľnohospodárstvom. Žili v rodoch a počas poľnohospodárskych aktivít vytvárali malé dediny s 3 – 6 domami. V jednom takom obydlí bývalo pokope mnoho rodín, často aj 200 ľudí. Každý rod mal svojho náčelníka, takzvaného kacika, ktorého náčelnícka hodnosť bola dedičná. Kacik požíval veľkú vážnosť a ostatní členovia rodu mu boli bezpodmienečne podriadení. Kacikovia boli príslušníci domorodej šľachty, ktorá mala v primitívnom spoločenstve necivilizovaných Guaraníov výsadné postavenie.

Keď začali jezuiti s evanjelizáciou Guaraníov, akceptovali toto pôvodné spoločenské usporiadanie a práve kacikovia zohrali významnú rolu pri evanjelizácii Guaraníov. V prípade, že misionári získali na svoju stranu kacikov, nasledovali ich celé rody. Na založenie redukcie bolo potrebné presvedčiť viacerých kacikov, pretože rod jedného kacika počtom nestačil na vytvorenie dostatočne veľkej redukcie. V jednej redukci bežne bývalo 20-40 kacikov. Stojí za zmienku, že jezuiti rešpektovali výsadné postavenie kacikov aj neskôr, po ich začlenení do redukcií. V kostoloch mali vyhradené čestné miesto a požívali v redukciách rôzne privilégiá.

Výsadné postavenie náčelníkov Guaraníov akceptovali aj španielski králi. Kacikovia a ich prvorodení synovia boli oslobodení od platenia tribútu (dane) španielskej korune, navyše v poslednom období existencie jezuitského štátu boli kacikovia postavení na úroveň španielskych šľachticov a užívali španielsky šľachtický titul don. Aj pre nich však platila pracovná povinnosť.

Celkový počet obyvateľov jezuitského štátu veľmi kolísal a najvyšší stav dosiahol v roku 1732, kedy žilo v redukciách vyše 141 tisíc Guaraníov. Keď boli jezuiti v roku 1768 vyhnaní z Paraguaja a jezuitský štát bol násilím zlikvidovaný, žilo v redukciách okolo 100 tisíc Guaraníov.

Spoločenský systém

Uspořádání redukce Concepción de Moxos

Možno konštatovať, že vo všeobecnosti je spoločenský systém jezuitského štátu charakterizovaný ako komunizmus. Zrejme aj preto mali jezuiti vždy toľko nepriateľov. Položme si však otázku, nakoľko sa spoločenské zriadenie v jezuitskom štáte stotožňovalo s definíciou komunizmu. Pojem komunizmus je odvodený od latinského slova communis (spoločný) a vo svojej čistej forme znamená beztriedne spoločenské zriadenie, v ktorom vôbec neexistuje súkromné vlastníctvo. Podľa niektorých autorov vedie komunistický princíp vo svojej najprísnejšej forme k zrušeniu rodiny tým, že sa spoločným majetkom stanú aj ženy a deti. Takéto tendencie nachádzame napríklad u Platóna a Campanellu. Je potrebné jednoznačne konštatovať, že z pohľadu katolíckej viery je takáto „najprísnejšia forma“ komunizmu neprípustná a je príznačné, že v komunistických spoločenstvách, ktoré boli pevne zakotvené v katolíckej viere, nikdy nedošlo k ohrozeniu inštitútu rodiny. Aj v paraguajskom jezuitskom štáte zaviedli misionári SJ neporušiteľnosť rodiny ako základnej bunky spoločnosti. Pred príchodom jezuitov mohol mať indiánsky kacik 15, 20, i 30 žien. Pritom mohol každú z nich kedykoľvek zavrhnúť. Jezuiti zrušili predchádzajúcu polygamiu kacikov, zaviedli monogamiu, dali ženám aspoň základné vzdelanie a pozdvihli ich na úroveň predtým nepredstaviteľnú. Pritom vyvstal problém, čo s „vedľajšími“ ženami náčelníka. Jezuiti sa v tomto smere uplatnili ako sobášni sprostredkovatelia, ktorí dokonca odkúpili od náčelníka zvyšné ženy a vydali ich za iných mužov. Ženy, ktoré sa nepodarilo vydať, umiestnili vo vdovských domoch, kde boli vydržiavané na útraty spoločenstva. Postavenie ženy sa teda cez cirkevne uzavreté manželstvá výrazne zlepšilo.

Z predchádzajúceho textu je zrejmé, že pojem komunizmus nemá jednotnú interpretáciu a v praxi nie je možné stanoviť ani jednotný model komunistickej spoločnosti. Preto je potrebné, dokonca nevyhnutné, odlišovať rôzne modely komunizmu. Kresťanský komunizmus, ktorý významný slovenský katolícky teológ, pedagóg a historik Dr. Jozef Špirko (1896 – 1954) výstižne pomenúva aj komunizmom lásky, pretože bazíruje na princípoch lásky k Bohu a k blížnemu, možno charakterizovať ako spoločenstvo lásky, ktorá nestrpí, aby sa ktorémukoľvek členovi tohto spoločenstva diala krivda. Takže je preňho typické nielen spoločné vlastníctvo, ale aj spoločná zodpovednosť za telesné a duchovné blaho každého blížneho.

Základ hospodárstva jezuitského štátu v Paraguaji tvorilo podobne, ako v celom vtedajšom svete, poľnohospodárstvo. Najväčšie lány polí, zvyčajne v blízkosti obydlí, tvorili obecné polia, v jazyku Guaraníov označované ako tumbambae. Boli to akési vzorové poľnohospodárske družstvá tej doby. Okrem spoločných pozemkov sa tu nachádzali aj rodinné polia, zvané abambae, ktoré tiež patrili obci, ale rodiny ich dostávali do bezplatného nájmu. Poľnohospodárstvo bolo základom hospodárstva jezuitského štátu počas celej jeho existencie. Popri tom sa však búrlivo rozvíjali remeslá. Neoceniteľný dar európskej vzdelanosti, ktorý domorodcom nezištne odovzdali misionári SJ, zmenil pozoruhodným spôsobom život týchto ľudí. Rozvoj remesiel vyústil postupom času do procesu industrializácie redukcií. V osadách Guaraníov vznikali manufaktúry, či dokonca skutočné fabriky, ktoré vyrábali rozličné priemyselné výrobky.

Snahou jezuitov bolo dosiahnuť potravinovú sebestačnosť každej redukcie, no nie vždy to bolo možné pre nestále počasie a iné okolnosti, ktoré často ohrozovali potravinovú základňu redukcií. V takýchto prípadoch bola veľmi dôležitá solidarita a spolupatričnosť všetkých redukcií. Ak bola niektorá z redukcií ohrozená hladomorom v dôsledku neúrody, moru hospodárskych zvierat, či inej príčiny, poskytli jej ostatné redukcie pomoc. Aj novozaloženým redukciám posielali staršie redukcie Indiánov na prácu, kone, voly, mulice, semená na siatie, či iné potreby v ťažkých začiatkoch. Tento princíp solidarity, spolupatričnosti a kolektívnej zodpovednosti fungoval precízne až do konca existencie jezuitského štátu. Platil však nielen vo vzťahu medzi redukciami, ale aj v rámci každej redukcie zvlášť. Jeden za všetkých, všetci za jedného – toto platilo v jezuitskom štáte absolútne a za každých okolností. Princíp solidarity, prepracovaný do najmenších podrobností, bol realizovaný v praktickom živote redukcií na každom kroku. Stávalo sa napríklad, že mnohí Guaraníovia boli často dlhé mesiace mimo svojho domova kvôli pracovným povinnostiam, no ich rodiny museli mať aj v tomto čase zabezpečené všetko, čo potrebovali pre svoj život. Z úrody, ktorá sa pozberala zo spoločných polí a uskladnila v spoločných sýpkach a skladoch redukcií, sa v priebehu roka prideľovali potraviny chorým, nevládnym, sirotám, ale aj tým, ktorí nemohli obrábať vlastné polia pre svoje pôsobenie v službe spoločenstvu na cestách a v úradoch, ďalej tým, ktorí nemohli dopestovať obživu pre seba kvôli náhodným nešťastiam, či pre vlastnú nedbanlivosť, a napokon aj tým, ktorí sa v službe španielskej korune zúčastnili na nejakej vojnovej výprave.

V súvislosti so spoločenským zriadením jezuitských redukcií v Paraguaji je paradoxné, že jezuiti si nikdy nezakladali na tom, aby ich spoločenstvo bolo označované ako komunistická spoločnosť. Nemali dokonca záujem ani na udržiavaní homogénneho komunistického vlastníctva v redukciách, ale snažili sa viesť Guaraníov k podnikateľským aktivitám. Tento moment mnohí autori sekundárnej literatúry o jezuitskom štáte často prehliadajú. Iní autori však naopak zdôrazňujú, že predovšetkým v období pred zánikom jezuitského štátu sa jezuiti intenzívne snažili vypestovať u Guaraníov záľubu v súkromnom vlastníctve, avšak tieto snahy stroskotávali pre nedostatok záujmu a pasívnu rezistenciu zo strany Indiánov. Absencia individualizmu a materializmu v povahe a myslení Guaraníov na jednej strane a ich vrodený silný kolektivizmus na druhej strane, ich typická ťažkopádnosť a lenivosť, vrodená prostoduchosť a nenáročnosť, dobre fungujúci systém distribúcie materiálnych statkov zo spoločných zásob redukcií, absencia peňazí, prísnosť mravov, obmedzovanie prístupu cudzincov do redukcií a relatívne homogénne spoločenstvo redukcií, to boli šťastné okolnosti, ktoré bránili vzniku kapitalizmu a naopak podmienili vytvorenie ideálneho spoločenského poriadku Guaraníov. Paradoxne, hoci vytvorenie komunistickej spoločnosti nebolo poslaním jezuitov v Paraguaji, práve oni v praxi uskutočnili ideály, o akých snívali utopisti.

Práve tak, ako Indiáni dostávali všetko rovnako, mali s ohľadom na svoje schopnosti rovnakú povinnosť pracovať pre spoločenstvo. V tomto smere však jezuiti sústavne narážali na problémy, spojené s mentalitou Guaraníov. Keďže Indiáni, ako zdôrazňujú prakticky všetky pramene i autori sekundárnej literatúry, nevynikali usilovnosťou, bolo potrebné nútiť ich k práci. Produktivita práce Indiánov bola pritom pomerne nízka. Redukcie mohli dosiahnuť aj vyšší stupeň hospodárskeho rozvoja, nebyť príslovečnej lenivosti Guaraníov. K tomuto handicupu sa pridružili aj ďalšie nepriaznivé okolnosti, brzdiace rast ekonomiky. Spočiatku to boli nájazdy nepriateľov, decimujúce obyvateľstvo redukcií, neskôr početné vojenské a pracovné nasadenia Guaraníov v službách španielskej korune, morové epidémie, živelné pohromy, predražený import tovarov predovšetkým z Európy, prekážky zo strany španielskych obchodníkov pri exporte produkcie redukcií, predovšetkým pri exporte čaju yerba, či iné okolnosti. Niekedy rozhodovali objektívne ťažkosti, inokedy zlyhával ľudský faktor. Vari najviac však brzdila rozvoj redukcií nedostatočná pracovná iniciatíva Guaraníov.

Na rozdiel od juhoamerických statkárov, ktorí svojich Indiánov nútili k práci masívnym nátlakom, tvrdými trestami a zastrašovaním, jezuiti nepoužívali drastické donucovacie metódy pri plnení hospodárskych úloh. Ich prvotným zámerom nebolo dosahovanie vysokých ziskov, či hromadenie kapitálu, ale duchovné a hmotné blaho pôvodných obyvateľov. Na rozdiel od živelného, primitívneho trhového hospodárstva kapitalistických ekonomík fungovalo v jezuitskom štáte relatívne vyspelé plánované a riadené hospodárstvo v pravom slova zmysle. Jezuitský štát mal od čias pôsobenia generálneho predstaveného rádu Aquavivu osobitného superiora, ktorý sídlil v Candelarii a pravidelne navštevoval všetky redukcie. Na základe poznatkov z týchto návštev formuloval direktívy pre ďalší rozvoj redukcií. Tak v poľnohospodárstve, ako aj v remeselnej a neskôr priemyselnej produkcii jezuitského štátu fungovala kooperácia a špecializácia výroby. Redukcie tvorili istý uzavretý systém, pričom každá z redukcií vynikala v určitej výrobnej činnosti. Napríklad v Lorete sa zhotovovali sochy a drevorezby, v San Juan Bautista boli zase najlepší výrobcovia nástrojov, zatiaľ čo v iných redukciách sa Indiáni prednostne zaoberali spracovávaním koží.

Ako už bolo uvedené, jezuiti nepoužívali drastické donucovacie metódy pri plnení hospodárskych úloh a snažili sa využívať pre motivovanie Indiánov k práci múdre a nenásilné postupy – láskavosť, prepojenie pracovných aktivít s hudbou a hrou, prehlbovanie viery v Boha, či drobné pozornosti. Najčastejšími prostriedkami pozitívnej motivácie Indiánov zo strany pátrov boli pochvaly, malé odmeny, povzbudenia a ocenenia. Jezuiti tiež čo možno najviac zohľadňovali záľuby a schopnosti Indiánov. Aby pomohli Indiánom pri voľbe správneho povolania, prevádzali indiánske deti od určitého veku dielňami redukcií, aby sa deti včas zoznámili s rozličnými remeslami a mohli si tak vybrať remeslo, ku ktorému pociťovali prirodzenú náklonnosť. Aj napriek všetkému svojmu úsiliu však jezuiti nedokázali Indiánov priviesť k vyššej pracovnej iniciatíve a toto bol problém počas celej existencie jezuitského štátu. Vykonanie stanovenej dennej pracovnej normy si vyžadovalo časté napomínanie Guaraníov a predovšetkým prísny dozor nad nimi. Neustála kontrola zo strany kacikov a členov magistrátu redukcií nepostačovala, takže nebolo možné spoľahnúť sa len na nich. Ale ani vrchný dozor pátrov jezuitov nestačil vo všetkých prípadoch, takže hrubé zanedbávanie pracovných povinností zo strany Indiánov sa nezaobišlo bez trestov. Indiáni často nesplnili svoje pracovné povinnosti, nechali na svojich rodinných poliach zhniť úrodu, či zjedli osivo, určené na sejbu, ba stalo sa aj to, že zabili a zjedli ťažný dobytok, ktorý mali pridelený na orbu. Každému udeleniu trestu predchádzalo dôkladné vyšetrovanie. Tresty boli odstupňované podľa miery zavinenia. Miernymi trestami bolo pokarhanie medzi štyrmi očami, verejné pokarhanie, modlitebné a pôstne pokánie a väzenie. Za väčšie prehrešky nasledovali prísnejšie tresty, ktoré ale nikdy neboli neprimerane tvrdé. Za najúčinnejší trest sa považovalo bičovanie, z ktorého neboli vyňatí ani najpoprednejší členovia magistrátu. Bičovanie však nemalo spôsobovať krvácanie. Previnilec bol predvedený pred pátra a v jeho prítomnosti dostal podľa závažnosti svojho previnenia najviac 25 rán. Ak bolo previnenie veľké, bolo možné zopakovať 25 rán v priebehu niekoľkých dní. Avšak ani odmeny ani tresty nedokázali Guaraníov vyburcovať k vyššej pracovnej iniciatíve. Preto Guaraníovia nevyužili v plnej miere nesmierne možnosti, ktoré sa im pod vedením múdrych a vzdelaných jezuitov ponúkali a rozvoj redukcií Guaraníov nedosiahol maximum možností. Napriek tomu však predstavovali jezuitské redukcie jedinú priemyselnú krajinu Južnej Ameriky v tej dobe. Zvlášť v 18. storočí dosiahli jezuitské redukcie v Paraguaji pozoruhodný hospodársky rozmach a vyslúžili si obdiv a uznanie aj u takých nepriateľov Katolíckej cirkvi i samotného jezuitského rádu, ako boli francúzski osvietenci Buffon, Raynal, Montesquieu, Voltaire, Rousseau, Diderot, či d´Alembert.

Ak hodnotíme spoločenské zriadenie v redukciách, musíme konštatovať, že absolútny komunizmus v paraguajských redukciách neexistoval, hoci sa tamojšie pomery približovali k vyhranenej predstave absolútneho komunizmu. Mnohé skutočnosti svedčia jednoznačne o komunizme redukcií. Všetky dielne a priemyselné prevádzky, pôda, všetky nehnuteľnosti, ale aj drvivá väčšina hnuteľností v redukciách boli spoločným vlastníctvom redukcií. Neexistovali peniaze a každý dostával zdarma svoj prídel zo spoločných zásob tovaru. Obchod, s výnimkou nepatrného výmenného obchodu v rámci redukcií, bol monopolom spoločenstva redukcií. Pre hospodársku činnosť bola charakteristická istá miera kooperácie, špecializácie a plánovaného riadenia jezuitského štátu ako celku. Napriek tomu to nebol komunizmus absolútny, pretože Guaraníovia mali aj – hoci nepatrný – súkromný majetok. Rodinné polia, ktoré boli prideľované každej rodine, boli síce majetkom redukcie, no úroda z týchto polí bola výlučným majetkom Indiánov. Takisto aj mzda, ktorú Guaraníovia príležitostne zarobili počas pobytov v španielskych koloniálnych mestách, kam boli z redukcií vysielaní ako vyhľadávaní remeselníci na výpomoc španielskej koloniálnej správe pri rôznych pracovných nasadeniach, patrila Guaraníom a tí si za ňu mohli kúpiť to, čo chceli.

Kým všetky remeselné a priemyselné výrobky, vyrobené v dielňach a priemyselných podnikoch redukcií, patrili celému spoločenstvu, predmety, vyrobené vo voľných hodinách doma, boli vlastníctvom výrobcu. Guaraníovia boli šikovnými majstrami-amatérmi a ohraničený čas trvania pracovného dňa im ponechával veľa voľných chvíľ pre amatérske záľuby. Všeobecnej obľube sa tešilo rezbárstvo alebo práce s kožou. Je potrebné konštatovať, že súkromný majetok Guaraníov bol v podstate nepatrný. Jeho najcennejšiu súčasť tvorili sekery, nože, luky, šípy, atď. Aj keď teda hovoríme plným právom o komunizme v jezuitskom štáte, nebol to absolútny komunizmus. Neexistovala ani absolútna rovnosť všetkých obyvateľov redukcií, či rovnosť pohlaví. Ženy v redukciách nikdy nedosiahli rovnocenné postavenie s mužmi. Ani všetci muži si však neboli úplne rovní. Kacikovia mali predovšetkým pri obsadzovaní spoločenských funkcií v redukciách privilegované postavenie. Vždy sa však prízvukovalo, že aj indiánsky náčelník je len primus inter pares, čiže prvý medzi rovnými. Každá indiánska rodina, bez ohľadu na postavenie hlavy rodiny, dostávala rovnako veľký kus poľa a rovnaký dom s potrebným zariadením a náčiním. Všetko potrebné k životu, predovšetkým potraviny a šatstvo, bolo rozdeľované rovnomerne a spravodlivo. Indiáni boli šťastní a spokojní vo svojich redukciách. Lenže ich pozemský raj nemal trvať večne.

Koniec ušľachtilých nádejí

Brazilský jezuita (18. st)

V 2. polovici 18. storočia sa začali nad jezuitmi sťahovať ťažké mračná. Sprisahanie ich úhlavných nepriateľov, medzi ktorými boli španielski osadníci a obchodníci, štátnici rôznych krajín, ba aj niektorí nie bezvýznamní predstavitelia Katolíckej cirkvi, no predovšetkým osvietenci a slobodomurári, vyústilo do dočasného zrušenia jezuitského rádu v roku 1773. Už predtým však boli jezuiti postupne vyháňaní zo svojich pôsobíšť vo svete. Najciteľnejšie ich postihlo vyhnanie z Portugalska, Španielska a ich kolónií v rokoch 1759-1767. V roku 1768 napokon vyhnali jezuitov aj z Paraguaja. Guaraníovia sa s touto krivdou nikdy nezmierili a často sa obracali na španielskych kráľov so žiadosťami o návrat jezuitov a znovuzavedenie starých pomerov. Španielska koruna však Guaraníom nikdy nevyhovela. Ani obnovenie jezuitského rádu v roku 1814 situáciu nezmenilo a jezuitský štát sa na škodu Indiánov, ale aj celého ľudstva nikdy nepodarilo vzkriesiť z mŕtvych. Ten zostal raz prevždy minulosťou a mementom ľudskej zloby, ktorá neraz zničila aj tie najušľachtilejšie ľudské diela.

Spracované podľa pripravovanej knihy autora o jezuitskom štáte v Paraguaji.

Karol Dučák

Poznámka šéfredaktora:

Přiznám se, že zveřejňuji tento článek pana Dučáka s určitými rozpaky. Především mám výhrady proti použité terminologii: komunismus je systém, který necharakterizuje pouze společné vlastnictví, ale i řada dalších vlastností, jako je například militantní ateismus či (jak ostatně autor sám přiznává) cílená dezintegrace rodiny, tudíž použití tohoto termínu pro označení nábožensky založených společenství či vytváření sousloví typu „křesťanský komunismus“ je mimořádně pochybné. Nicméně článek obsahuje spoustu zajímavých informací o paraguayských redukcích a já doufám, že bude východiskem k další diskusi – prostor tu pro ni jistě je.

Článek jsem doplnil o obrázky z Wikimedia Commons. Mnohem více jich naleznete ZDE.

Ignác Pospíšil

Reklamy

3 Responses to Kresťanský komunizmus lásky v paraguajskom jezuitskom štáte 1609-1768

  1. Řezníček z Brna napsal:

    Díky za velmi zajímavý článek!

  2. kjfriedo napsal:

    Mám rovnako problém s označením kresťanský komunizmus, ktorý sa vyskytuje v inak veľmi zaujímavom článku pána Karola Dunčáka. A to najmä z dôvodu, že pojem komunizmu, v podstate vyjadrujúci sociálnu spravodlivosť, však skompromitovalo revolučné násilie a snaha presadiť ho v ateisticko-materialistickej podobe. Niekedy sa pod pojmom komunizmu rozumie kolektivizmus, ktorý sa stavia proti individualizmu. No napríklad ruský pravoslávny filozof Berďajev píše, že slovo komunizmus výstižnejšie vyjadruje myšlienku spravodlivého delenia statkov. Komunizmus bol podľa neho opradený akousi zvláštnou dynamickou mystikou. Prostredníctvom kolektívneho vedomia a svedomia jedna skupina ľudí dosiahne vládu nad inými skupinami, je nástrojom vlády, a za ním sa skrýva vôľa k moci, vynáša a vyzdvihuje svojich vodcov, ktorí zvyčajne nebývajú zrovna najlepší. Proti komunizmu a kolektivizmu však Berďajev stavia pojem komunotárnosti, ktorý je odvodený od francúzskeho communauté, ktoré má viacero významových odtieňov: jednota, zhoda, spoločenstvo, náboženská obec, spoločný majetok. Vychádzajúc z významu slova communauté, Berďajev chápe komunotárnosť ako duchovnú vlastnosť ľudí, teda nie je to realita, ktorá by stála nad ľudmi a komandovala ich. V cirkevnej slovančine tomu zodpovedá slovo sobornosť, z gréckeho slova koinonia, po slovensky vospolnosť. Toto slovo nemá v slovenčine veľkú frekvenciu. Nenájdeme ho ani v Krátkom slovníku slovenského jazyka Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV vydanom v roku 1987. K nemu blízke slovo, ktoré obsahuje, vospolok, má význam spoločne, navzájom, vzájomne. A predsa pojem vospolnosť bol živý. Hojne ho vo svojich skvelých prekladoch používal V. Kalinay. Tak napríklad v pretlmočení diela K. Adama Podstata katolicizmu (SSV 1943) používa tento termín v nasledovných spojeniach: vospolnosť svätých; vospolnosť lásky;vospolnosť modlitby; vospolnosť vo viere; kňazská vospolnosť. Bohatú významovosť tohto termínu môžeme jasne vidieť z takejto formulácie: „Katolícka vospolnosť viery neznačí len, že všetky údy Cirkvi verne vyznávajú jednu a tú istú vieru, ktorú ohláša apoštolský učiteľský úrad; neznačí len, že všetci napospol majú tie isté žiarivé životné ciele, tie isté prenikavé životné zásady, tie isté plodné životné žriedla. Okrem toho všetkého značí, že je to solidárna vospolnosť, viera jedného za druhého, viera, ktorá sa vzájomne vymieňa a oplodňuje, a ktorá práve touto vrúcnou vzájomnou pôsobnosťou a prenikaním spôsobuje, že vonkajšia jednota sa stáva vnútornou vospolnosťou prežitia a vyznávania, ktorá ustavične prúdi novými prívaľmi z hlbín spoločnej viery, že sa stáva jedným jediným „Credo“ mystického Krista.“ Z tohto citátu pekne vidno, ako sa v slove vospolnosť jedinečným spôsobom zlievajú významy vzájomnosti, bratskosti, solidarity, komunikatívnosti, spoločenstva, jednomyseľnosti, jednoty v mnohosti.
    Toto všetko platí aj pre spolkové súručenstvo jezuitských redukcií. Jezuiti si zrejme uvedomovali, že zásady koinonie, vospolnosti v podmienkach paraguajských misií možno uplatniť iba pri sústavnom formovaní guaranijských novokrstencov.
    Preto aj úhrn významov francúzskeho communauté, komunotárnosť, najlepšie zodpovedá koinónii v sociálnom zriadení paraguajských jezuitských redukcií. Bolo v tom aj spoločenstvo žijúce vo vzájomnom porozumení, komunikácii a súlade, čiže republika v pravom zmysle slova, res publicae, práca pre verejné či spoločné blaho, aj demokratická samospráva, aj teokracia, vláda Božia. Preto odporúčam používať namiesto nesprávneho slovného spojenia „kresťanský komunizmus lásky“ termín spolkové súručenstvo redukcií.

Zanechat Odpověď

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Odhlásit / Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Odhlásit / Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Odhlásit / Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Odhlásit / Změnit )

Připojování k %s

%d bloggers like this: