Neporazitelná armáda jezuitského štátu

Jízda jezuitských redukcí

Zrod jezuitského štátu

V roku 2009 uplynulo 400 rokov od založenia jezuitského štátu v Paraguaji. Rozličné pramene a zdroje síce uvádzajú rôzny dátum vzniku jezuitského štátu, ale v súčasnej dobe sa znalci v zásade zhodujú na tom, že jezuitský štát vznikol 23. decembra roku 1609. Práve v tento deň totiž založili jezuiti v Paraguaji prvú osadu, takzvanú redukciu, v ktorej usídlili Indiánov kmeňa Guaraní. Tou prvou bola redukcia bola San Ignacio Guazú (staršia). Postupom času vzniklo celkove 33 redukcií, z ktorých posledná bola založená v roku 1760.

No kým vznik a harmonický vývoj nových a nových redukcií vzbudzoval u jezuitov a ich priaznivcov radosť a pocit zadosťučinenia za mnohé strádania s tým spojené, pre neprajníkov boli úspechy pátrov zo Spoločnosti Ježišovej (SJ) zdrojom rastúcej nenávisti. Keďže španielski kolonisti pociťovali čoraz väčší nedostatok domorodej pracovnej sily, boli pre nich redukcie, v ktorých žili Indiáni ako slobodní ľudia, zákonite tŕňom v oku. Preto sa belosi uchýlili k ľsti a na zabezpečenie prílevu domorodej pracovnej sily použili nepriame chodníčky. „Špinavú prácu“ prenechali brazílskym lovcom otrokov, takzvaným mamelukom. Mamelukovia, alebo aj bandeirantes, boli mestici, potomkovia európskych lupičov a trestancov, ktorí sa oženili s indiánskymi ženami. Keďže prichádzali od mesta São Paulo, nazývali ich aj paulistami. Hordy týchto mesticov tiahli krajom, pričom lúpili a pálili všetko, čo im prišlo pod ruku. Koloniálne úrady sa snažili využiť tieto hordy vo svoj prospech a tak pokladali za potrebné „upozorniť mamelukov na indiánske redukcie a odporúčať im ich ako cieľ ich vzdialenejších expedícií. Početné jednotky mamelukov preto vpadli čoskoro do Paraguaja, pochytali všetkých domorodcov, ktorých sa mohli zmocniť, a predávali ich do prístavných miest.“[1]

Zoči-voči smrteľnej hrozbe

Celkový počet Indiánov, ktorí padli za obeť obchodu s otrokmi, je hrozivý. Podľa jedného približného odhadu paulisti „a iní Portugalčania, zaoberajúci sa obchodom s otrokmi zabili alebo zbavili slobody počas 130 rokov dva milióny Indiánov… na území celej Brazílie spolu s poriečiami Parany a Uruguaja.“[2] Iní autori píšu o 2 miliónoch ľudí, ktorých krvilačná zberba mamelukov pripravila o život.[3]

Obchodníci s otrokmi predstavovali smrteľnú hrozbu aj pre misijné dielo jezuitov v Paraguaji a nebyť nesmiernej húževnatosti misionárov SJ, boli by toto dielo určite zniesli zo sveta. Kým spočiatku vykonávali lovci otrokov svoje krvavé remeslo na území Brazílie, neskôr otočili svoje útoky smerom na juh. Najprv brali do otroctva len Guaraníov mimo redukcií, no od roku 1628 začali systematicky prepadávať samotnú oblasť paraguajských redukcií. Začalo sa vôbec najťažšie obdobie existencie jezuitského štátu, trvajúce od roku 1628 do roku 1641. Všetky pokusy primäť brazílske úrady k zásahu proti mamelukom ostávali bez odozvy a mamelukovia ohrozovali v samotných základoch existenciu sľubne sa rozvíjajúceho jezuitského štátu. Ako píše jezuitský misionár Dobrizhoffer, títo „lupiči zväzovali Guaraníov, ktorí tieto osady obývali… povrazmi a reťazami, a hnali ich v čriedach ako dobytok do Brazílie, aby zvyšok svojich dní využili na prácu pri cukre, manioku, bavlne, tabaku a v baniach. Dojčené deti odtrhávali… matkám od pŕs a vrhali ich bez najmenšieho pocitu ľudskosti na zem. Starých a chorých zabíjali alebo zastrelili, lebo sami dlhú cestu nemohli vydržať. Zdravých cez noc, aby nemohli za tmy ujsť, nahádzali do jám, urobených na tento účel. Mnohí zahynuli cestou od hladu alebo útrap cesty… [Mamelukovia] Najčastejšie v početných húfoch napádali osady v čase, keď bol ľud v kostole, a obsadili všetky cesty a kúty, aby im nešťastníci nemohli uniknúť. Z tohto dôvodu u nás vznikla obyčaj, ktorá sa potom navždy zachovala a stala sa Guaraníom zákonom, že nik nemohol ísť do kostola bez kopije alebo šípu, aby sa znovu nestal korisťou náhlych prepadov lúpežníkov z Brazílie. Tí sa často preobliekali za jezuitov a so svojimi ružencami, krížmi a čiernymi šatami prilákali celé húfy Indiánov, ktorí o podvode nič netušili… Kto by ale mohol vyrátať všetky spustošenia, ktorým bol Paraguaj vystavený?“[4]

Vskutku, dodnes je ťažké úplne presne zdokumentovať všetky tie neslýchané zločiny, ktorých sa mamelukovia na Indiánoch dopustili. Prichádzali nielen cez deň, ale neraz aj v noci, plienili obydlia a kostoly, potom ich zapaľovali, vyháňali stáda a odvádzali tisíce Indiánov ako zajatcov, aby ich neskôr predali ako otrokov. Boli bezhranične krutí a nepoznali žiadne zábrany. Pátri jezuiti v prípade útoku paulistov riadili obranné operácie, ale odpor voči týmto banditom, ozbrojeným strelnými zbraňami, bol spočiatku neúčinný. Problémom bol predovšetkým postoj španielskych koloniálnych úradníkov voči potrebám Indiánov. Vtedajší guvernér Luis de Cespedes Jeria nielenže odoprel ohrozeným redukciám akúkoľvek pomoc, ale navyše pátrom zakázal zabezpečiť pre Indiánov strelné zbrane, ba „dokonca nechal vydať nespravodlivé rozkazy, ktoré jezuitom sťažovali prístup do redukcií, čo bolo v dobe, kedy mamelukovia plienili krajinu, o to nebezpečnejšie.“[5]

Aby jezuiti zachránili aspoň dve redukcie, ktoré zostali zachované do roku 1631, teda Loreto a San Ignacio-Miní, museli ich kvôli veľkému nebezpečenstvu presunúť viac do vnútrozemia. S najvyšším vypätím vôle sa im podarilo prinútiť Indiánov, aby opustili svoju kvitnúcu vlasť a vydali sa do neznáma. Tak nastalo v roku 1631 veľké sťahovanie Guaraníov do bezpečnejších krajov. Vyše 15.000 domorodých kresťanov zo zničených osád sa uchýlilo do redukcií, založených medzičasom na riekach Paraná a Uruguaj. Redukcie, ktoré utečencov veľmi láskyplne prijali, boli skoro všetky založené súčasne s tými v regióne Guayrá. Založil ich páter Roque Gonzáles de Santa Cruz, jeden z mučeníkov rádu. Guvernér Cespedes chcel tomuto sťahovaniu zabrániť, pretože indiánska anabáza zbavila španielske koloniálne mestá Villa Rica, Ciudad Real a Santiago de Jerez ochranného valu redukcií, no jezuiti presadili svoj zámer aj proti jeho vôli. Guvernérovi sa napokon kruto vypomstili jeho intrigy voči redukciám. Ako neskôr vyšlo najavo, „Cespedes vedel o príchode 900 paulistov a 2.000 Indiánov Tupí, ktorí už v septembri 1628 táborili v okolí Ciudad Real, ale až v januári 1629 prepadli redukciu San Antonio, no neboli prijaté ani najmenšie opatrenia na obranu.“[6] Intrigy guvernéra sa ako bumerang obrátili proti nemu samotnému. Ako totiž „predpovedal Montoya a ako sa Cespedes obával, paulisti v roku 1632… zničili zo sklamania nad exodom redukčných Indiánov španielske mestá.“[7]

Pri úteku z Guayrá páter Montoya, ktorý sa medzitým stal superiorom, poslal 2 pátrov do Itatínu, kde kacikovia už dávnejšie žiadali o zaslanie misionárov, a kde v krátkom čase vznikli 4 redukcie. Paulisti však prenikli aj tu a v rokoch 1631 a 1632 zničili v zárodku aj toto požehnané dielo. Jezuiti sa však nevzdali. S obdivuhodnou nezlomnosťou ducha a posvätnou zanovitosťou budovali nové a nové redukcie. Potom, čo boli zničené kresťanské osady v Guayrá a Itatíne, podarilo sa jezuitom v rokoch 1632-1635 založiť nové redukcie v Tape. V roku 1635 sa paulisti dočasne preorientovali na lúpežné výpravy južným smerom popri pobreží, kde operovali so svojimi loďami. Jezuiti však správne predpokladali, že je len otázkou času, kedy sa paulisti znovu obrátia proti redukciám. Keď v decembri 1636 prepadli mamelukovia redukciu Jesús Maria, Indiáni sa statočne postavili na odpor, no napriek tomu boli porazení. Aby napokon misijné dielo úplne nezaniklo, museli jezuiti znovu premiestňovať svojich Indiánov do iných oblastí. A tak po veľkej anabáze 15.000 Indiánov z redukcií Loreto a San Ignacio-Miní v roku 1631 nasledovala po niekoľkých rokoch ďalšia, pri ktorej zmenilo svoje obydlia až „vyše 50 tisíc osôb.“[8]

Zorganizovať takéto migračné vlny domorodého obyvateľstva si vyžadovalo nadľudské úsilie jezuitov a bolo spojené s neslýchanými ťažkosťami. Relatívny pokoj však netrval dlho. Mamelukovia, podporovaní predovšetkým Portugalčanmi, sa čoskoro prejavili znovu.

Neľútostný ničiteľ Tavares spustošil v roku 1637 redukciu Santa Teresa a netušiac, že je posledný z veliteľov mamelukov, ktorý v misiách triumfálne zvíťazil, „vrátil sa s veľkou korisťou do São Paula.“[9]

Zdalo sa, že všetko úsilie jezuitov je márne a ich nesmierne úsilie napokon vyjde navnivoč. S mamelukmi si nedokázala poradiť ani španielska, ani portugalská koruna. Po zriadení rozsiahlych cukrových plantáží v okolí São Vicente potrebovali Portugalčania stále väčšie množstvo pracovných síl. Keď už nebolo možné utláčať priateľských voľných Indiánov, organizovaliv určitých obdobiach guerra justa, to znamená honby na otrokov. Nehospodárna a neplodná vrchovina okolo São Paulo bola centrom obchodu s otrokmi. Mamelukovia čoskoro vyľudnili celé oblasti. Vôbec pritom nerozlišovali, či ide o portugalskú, alebo španielsku oblasť. Ohrozené boli aj rozsiahle oblasti Paraguaja. Schuster  uvádza, že do boja proti mamelukom sa vydali aj paraguajskí miestodržitelia, ktorí „podnikli proti mamelukom 12 obranných a trestných výprav…“[10]

Zlikvidovať hrozbu zo strany lovcov otrokov sa však nepodarilo. Paraguajskí guvernéri totiž dlho ignorovali potrebu zjednotiť svoje sily so silami indiánskych redukcií a spoločne s Indiánmi vytiahnuť do boja proti mamelukom. Až neskôr, v bitke pri Caazapá Guazú v roku 1639, guvernér z Asunciónu, Pedro de Lugo, jediný raz „dopomohol aktívne zhromaždiť 4.000 Indiánov s cieľom postaviť sa na odpor proti paulistom. Paulisti boli porazení…“[11]

Pred víťaznou bitkou pri Caazapá Guazú však boli jezuiti vo svojom úsilí osamotení a museli podnikať vlastné kroky na záchranu svojich smrteľne ohrozených misií. Bolo im jasné, že ak majú paulisti strelné zbrane, je potrebné zostaviť oddiely Indiánov, takisto vyzbrojených strelnými zbraňami. Dlhú dobu sa však jezuiti márne pokúšali získať povolenie vyzbrojiť Indiánov strelnými zbraňami. Obzvlášť horlivo sa v tomto smere angažoval páter Montoya, sám bývalý dôstojník. V dobe najvyššej núdze boli p. Francisco Díaz Taño a p. Antonio Ruiz de Montoya ako novopečení procuradores (prokurátori) vyslaní do Európy, aby podnikli všetky možné kroky na záchranu redukcií. P. Taño odcestoval do Ríma, kde v roku 1639 dosiahol u pápeža Urbana VIII. vydanie buly Comissum Nobis, ktorou pápež potvrdil a sprísnil zákaz zotročovania Indiánov, vydaný už pápežom Pavol III. v bule Sublimis Deus (1537). Vari ešte väčší význam pre zachovanie jezuitských misií mala cesta p. Montoyu do Madridu, kde hľadal ochranu „pri zdroji spravodlivosti a nohách kráľa“.[12]

Po zdĺhavých rokovaniach sa Montoyovi podarilo vybaviť pre Indiánov povolenie používať strelné zbrane v prípade smrteľného ohrozenia redukcií. Vybaviť takéto povolenie však vôbec nebolo jednoduchou záležitosťou. Bola tu nie neodôvodnená obava, že armáda vyzbrojených Indiánov by sa mohla vzbúriť proti španielskej korune. Napokon však španielsky kráľovský dvor predsa len vydal povolenie na používanie strelných zbraní Indiánmi, ale – ako to napokon vyplýva aj z veľkého kráľovského dekrétu Cédula Grande španielskeho kráľa Filipa V. z roku 1743 – za predpokladu, že bude zachovaných niekoľko veľmi dôležitých podmienok. Predovšetkým že všetky zbrane v redukciách budú pod dozorom jezuitov a do rúk Indiánov sa budú vydávať len v prípade vojenského útoku na redukcie a pri výcviku Indiánov. Mimo týchto prípadov budú zbrane uzamknuté v zbrojniciach, od ktorých budú mať kľúče otcovia jezuiti. Okrem toho smie byť v redukciách len toľko strelného prachu a munície, koľko budú jezuiti považovať za nevyhnutné pre spoľahlivú obranu redukcií proti inváziám nepriateľov.[13] Podmienky, stanovené španielskou korunou, jezuiti prísne dodržiavali. Napokon aj Charlevoix píše, že strelné zbrane môžu Indiáni nosiť len „ak sa obávajú nejakého prepadu, alebo ak majú mať práve výcvik.“[14]

V určení presného termínu vydania povolenia pre vyzbrojovanie redukcií strelnými zbraňami sa viacerí autori rozchádzajú. Jeden zdroj uvádza, že kým v roku „1639 bolo povolené nosiť strelné zbrane len niekoľkým novoobráteným, v roku 1640 dostali povolenie všetci redukční Indiáni.“[15] Podľa iného zdroja boli na jeseň roku 1639 zaslané španielskym koloniálnym úradom viaceré kráľovské nariadenia s príkazom podniknúť opatrenia na zabránenie útokov paulistov na španielske zvrchované územie, avšak „najdôležitejšia otázka ozbrojenia Indiánov puškami nebola rozhodnutá, ale postúpená do kompetencie vicekráľa.“[16]

Je však isté, že počas bitky pri Caazapá Guazú v roku 1639 už Indiáni používali strelné zbrane. Potvrdzuje to Otruba, ktorý píše, že po tejto víťaznej bitke Indiánov „guvernér Lugo kritizoval vlastníctvo strelných zbraní u víťazov, ktorých výrobu začali pátri v ich vlastných redukciách, aby obišli zákaz ich nákupu.“[17]

Vytvorenie armády

Prvé vojenské úspechy dosiahli Indiáni pod vedením bývalého vojaka, portugalského laického brata Antonia Bernala. Avšak po víťazstve nad mamelukmi pri Caazapá Guazú v roku 1639 sa jezuiti obávali pomsty paulistov, preto pristúpili k systematickej organizácii guaranískej armády. V krátkej dobe zhromaždili trojicu bratov rádu, ktorí mali vojenské skúsenosti z minulosti, aby vycvičili domorodé vojsko. A tak bratia Juan Cárdenas a Antonio Bernal pod technickým vedením bývalého vojenského brata Dominga Torresa cvičili Indiánov redukcií narábať so strelnou zbraňou. Bola vytvorená nová štruktúra velenia guaranískych vojsk v tomto zložení: technickým veliteľom vojsk bol bývalý vojak, jezuitský brat Domingo Torres, Španiel. Pobočníci technického veliteľa vojsk boli takisto bývalí vojaci, jezuitskí bratia Juan Cárdenas, Španiel, a Antonio Bernal, Portugalčan. Velitelia útoku boli dvaja. Celej armáde velil el capitán general (armádny generál), ktorým v tej dobe bol Gran Cacique (veľký kacik), čiže Mburubichaba, Ignacio Abiarú (uvádzaný aj ako Ignac Abiazù). Bol rodákom z regiónu Acaraguá. Jeho poradcom bol iný veľký kacik, teda Mburubichaba, legendárny kapitán Nicolás Ñeenguirú, rodák z regiónu Ibitiracuá, alebo aj Concepción, dnes Concepción de la Sierra. Supervízorom vojsk bol kastílsky jezuita otec Pedro Romero. K dispozícii mal niekoľko zástupcov. Prvým bol francúzsky páter jezuita Claudio Ruyer, superior misie. Ďalšími zástupcami boli Cristóbal Altamirano, Pedro Mola, José Domenech a José Oregio.[18]

Kvalitne vycvičená armáda Guaraníov uštedrila paulistom v roku 1641 novú veľkú porážku pri rieke Mbororé. Hoci mali paulisti v tejto bitke výraznú početnú prevahu, zvíťazili napokon Guaraníovia. Dve rozhodujúce porážky mamelukov: v roku 1639 pri Caazapá Guazú a v roku 1641 pri rieke Mbororé, navždy zvrátili vývoj udalostí v Paraguaji. Odvtedy mali redukcie ďalších vyše sto rokov od paulistov pokoj.

Výzbroj redukcií sa neustále zdokonaľovala. V začiatkoch mali k dispozícii len ľahšie zbrane, no postupom času pribúdali aj ťažšie zbrane. Redukcie boli spočiatku závislé od dovozu zbraní, avšak jezuiti „rýchle vybudovali exaktne fungujúcu armádnu organizáciu, ozbrojili Indiánov v celej zemi a zakladali továrne na odlievanie diel a na výrobu pušiek.“[19]

Nie je bez zaujímavosti, že spočiatku, kým v redukciách nemali klasické odlievané kovové delá, používali ako náhradu delá drevené. Páter Sepp píše o jednom jezuitskom bratovi, ktorý vyhotovil na obranu redukcií niekoľko drevených diel. Z týchto diel sa strieľalo kamennými guľami. Drevené delá mali veľmi obmedzenú životnosť a po treťom výstrele sa takmer vždy roztrhli, avšak napriek tomu veľmi dobre poslúžili pri obrane redukcií pred vpádmi mamelukov.[20]

Redukcie mali pravidelnú armádu. Všetci zdraví muži podliehali brannej povinnosti a boli rozdelení k jednotlivým druhom zbraní. Najpočetnejší boli lučištníci a prakovníci. Pomerne podrobné informácie o guaranískej armáde uvádza vo svojom diele jezuita José Cardiel, ktorý okrem iného píše, že v každej osade bolo 8 rôt vojska a veliteľský zbor tvorili: poľný majster, seržanti rôznych hodnostných stupňov, komisár, 8 kapitáni, poručíci a práporčíci.[21]

Redukčné oddiely, v prvom rade kavaléria, boli pravidelne cvičené a mohli teda pod velením španielskych dôstojníkov dosahovať značné úspechy v boji. Vojenský výcvik prebiehal v priebehu celého roka. Los soldados (vojaci) guaranískej armády znamenite jazdili na koňoch, pritom dobre ovládali muškety, šable, vedeli správne manévrovať a nechýbala im ani nutná dávka odvahy a chrabrosti. S vojenským výcvikom začínali už chlapci. Pre mládež boli vyčlenené špeciálne oddiely kadetov. O zabezpečenie výcviku vojska sa predovšetkým v začiatkoch zaslúžili rádoví bratia, ktorí boli v minulosti dôstojníci. Veľmi jedovato to neskôr komentoval fanatický nepriateľ jezuitov, portugalský štátnik Pombal, ktorý s nemalou dávkou zlomyseľnosti napísal, že pri výcviku Guaraníov boli nápomocní „inžinieri, zamaskovaní v jezuitských habitoch“.[22] Nedialo sa však nič nelegitímne. Jezuiti len chránili životy im zverených Indiánov na základe privilégia, ktoré im udelila španielska koruna. Že pritom využívali služby bývalých skúsených vojenských veliteľov z vlastných radov, bolo ich legitímne právo.

Velenie bolo zverené buď španielskemu dôstojníkovi, alebo rádovému laickému bratovi, ktorý bol predtým dôstojníkom. Nikdy nebolo zverené pátrovi misionárovi. No pri bojových akciách zvyčajne s mužstvom tiahli aj dvaja misionári ako poľní duchovní. V prípade vážneho ohrozenia misií vymenoval provinciál 4 superintendentov, po jednom pre hornú a dolnú Paraná aj Uruguaj. Každý z nich mal dvoch jezuitov ako vojnových poradcov. Pri vojnových poradách museli byť prítomní aj kacikovia a vrchní velitelia.[23]

Po ťažkých začiatkoch, v dobe, keď už redukcie disponovali vlastnými dôstojníckymi kádrami, prevzali výcvik vojska do svojich rúk domorodí dôstojníci, ktorí podliehali starostom a farárom redukcií. Dôstojníci boli volení súčasne s voľbou mestskej rady každej redukcie. Kapitáni pechoty boli vyberaní z kacikov. Ako odznak hodnosti mali právo nosiť palicu práve tak, ako niektorí členovia mestskej rady. Ako uvádza Hartmann, „Indiáni, ktorých povýšili na španielskych dôstojníkov, boli na to veľmi pyšní.“[24]

Guaraníska armáda disponovala kvalifikovaným velením. Po vyhnaní jezuitov sa Španieli zmocnili istého množstva galauniforiem, na základe ktorých si môžeme urobiť obraz o zložení velenia gauranískej armády. Medzi galauniformami boli 2 generálske, 2 štábnych adjutantov, 1 poľného majstra, 1 majora, 4 uniformy kapitánov pechoty, 4 rotmajstrov kavalérie, ale aj uniformy poručíkov, práporčíkov, atď.[25]

Každý pondelok zorganizoval starosta redukcie na námestí prehliadku a nechával cvičiť jednotky. Od začiatku 18. storočia mali zabezpečenie výzbroje a výstroje Indiánov na starosti rehoľníci, ktorí boli na to zvlášť vyčlenení. Boli to maximálne „ôsmi členovia rádu, spravidla laicki bratia.“[26]

Jezuitský rád nemal núdzu o bývalých vojenských veliteľov. Ostatne, sám zakladateľ rádu, sv. Ignác z Loyoly, bol pôvodne takisto dôstojníkom. Treba však zdôrazniť, že práve laickým bratom, ktorí mali vojenské skúsenosti z minulosti, vďačil rád za prežitie misií v krutých podmienkach nepokojného Paraguaja v 17. storočí. Bez nich by redukcie nenávratne zanikli a mamelukovia by tunajšie indiánske obyvateľstvo vykynožili tak, ako pôvodné obyvateľstvo mnohých iných oblastí.

V službách španielskej korune

Vojenské oddiely Guaraníov poslúžili neraz nielen pri obrane vlastných redukcií, ale aj španielskych koloniálnych miest. Pri ohrození španielskych kolonistov sa guvernér často obracal na provinciála SJ s naliehavou prosbou o pomoc. Provinciál okamžite upovedomil superiora redukcií a ten vzápätí presne určil, koľko vojakov má ktorá redukcia postaviť, ďalej množstvo zbraní, koní a ťažných zvierat, dátum odchodu, skrátka všetky detaily vojenských príprav.[27]

Oddiely Guaraníov mali povesť najudatnejších jednotiek španielskych ozbrojených síl v kolóniách. Časté vojenské služby Guaraníov mali síce negatívny dopad na náboženský, morálny a hospodársky život redukcií, no na druhej strane sa im za to dostali početné prejavy uznania nielen zo strany španielskych kráľov, vicekráľov a guvernérov, ale dokonca aj zo strany nepriateľov. O ich chrabrosti sa napríklad s obdivom vyjadril aj portugalský generál Gomez Freire, ktorého vyjadrenie cituje Pombal vo svojom pamflete.[28]

Španielska koruna opakovane potvrdzovala Guaraníom za ich zásluhy ich výsadné práva, predovšetkým nižšiu daň v porovnaní s inými indiánskymi kmeňmi. Skúsenosť ukázala, že obavy z povstania Guaraníov proti španielskej korune boli neopodstatnené, hoci iné indiánske kmene sa často búrili. V rokoch 1657 až 1697 bránili redukční Indiáni sedemkrát mesto Buenos Aires. Celkove bojovali Indiáni z redukcií vo viac ako 50 poľných ťaženiach v službách španielskeho kráľa.[29] Kráľ Filip V. plným právom označoval indiánsku armádu za „predsunutý vojenský štít Španielska.“[30]

Údaje o početných stavoch guaranískej armády sa líšia. V podstate bez pochybností sú akceptované údaje pátra Seppa o 30-tisícovej guaranískej armáde.[31] Treba si však uvedomiť, že tento tirolský jezuita písal svoje dielo koncom 17. storočia, teda v dobe, keď ešte neboli vybudované všetky redukcie Guaraníov. Je celkom reálne predpokladať, že v období od konca 17. storočia do zániku jezuitského štátu v roku 1768 mali jezuitské redukcie spolu k dispozícií 30.000-60.000 bojaschopných mužov v závislosti od momentálneho stavu guaranískej populácie. Evidentne sa však jedná o celkový počet príslušníkov redukčných milícií, ktorí ale neboli schopní okamžite zasiahnuť v plnom počte do bojových operácií. V bežnej praxi bolo podľa listu biskupa Peraltu španielskemu kráľovi Filipovi V. zo dňa 8. januára 1743 v neustálej bojovej pohotovosti „12 až 14 tisíc mužov…“[32]

Guaraníska armáda ako celok nebola nikdy vojensky porazená. Je síce pravda, že počas takzvanej Guaranískej vojny (1751-1756) španielsko-portugalské oddiely napokon porazili Guaraníov, ale do týchto bojov sa zapojil len nepatrný zlomok guaranískej armády. V rozhodujúcej bitke pri Caybaté bojovalo proti 3.000 vojakom agresorov z Európy len 1.300 Guaraníov.[33] Ak by boli vytiahli do boja proti protivníkom všetci bojaschopní Guaraníovia, ktorých mohlo byť v tej dobe do 40 tisíc, Európania by nikdy nedokázali Indiánov poraziť. Guaraníska armáda bola napokon definitívne zlikvidovaná bez boja. Rozsiahle medzinárodné sprisahanie voči jezuitskej reholi spôsobilo v roku 1768 zánik jezuitského štátu v Paraguaji a slúži ku cti otcom jezuitom, že nevyužili vojenskú silu redukcií na obranu jezuitského štátu, ale vedení príkazom poslušnosti sa pokorne vzdali bez boja. Takto násilne bola ukončená existencia jezuitského štátu v Paraguaji a tým navždy zanikla aj sláva udatnej armády jezuitského štátu.

                                                                                                                     Karol Dučák

Použité pramene a zdroje:

CARDIEL, José. Breve relación de las Misiones del Paraguay. Buenos Aires 1994.

Decreto di SUA MAESTA il Re Cattolico FILIPPO V. sopra varie accuse portate al suo Real Consiglio delle Indie contro i Gesuiti del Paraguai. Con la Lettera dell‘ Illustrissimo e Reverendissimo Signor Fra GiuSeppe de Peralta dell‘ Ordine di San Domenico, Vescovo di Buenosaires, che vien citata dal Re nel suo Decreta. Colla Giunta di due Lettere di SUA MAESTA Cattolica al Provinciale della Compagnia di GESU nel Paraguai,in: MURATORI, Lodovico Antonio. Il cristianesimo felice nelle missioni de‘ padri della Compagnia di Gesù nel Paraguai. Parte Seconda. Venezia 1752.

DOBRIZHOFFER, Martin. Geschichte der Abiponer, einer berittenen und kriegerischen Nation in Paraguay. Bereichert mit einer Menge Beobachtungen über die wilden Völkerschaften, Städte, Flüsse, vierfüßigen Thiere, Amphibien, Insekten, merkwürdigsten Schlangen, Fische, Vögel, Bäume, Pflanzen und andere Eigenschaften dieser Provinz. Verfaßt von Herrn Abbé Martin Dobrizhoffer, achtzehn Jahre lang gewesenen Missionär in Paraguay. Aus dem Lateinischen übersetzt von A. Kreil. I.-III. Theil.Wien 1783-1784.

FAßBINDER, Maria. Der „Jesuitenstaat“ in Paraguay. Halle 1926.

FÜLÖP-MILLER, René. Moc a tajemství jezuitů. Praha 2000.

HARTMANN, Peter Claus. Der Jesuitenstaat in Südamarika 1609 – 1768. Weißenhorn 1994.

CHARLEVOIX, P. Franciscus de. Geschichte von Paraguay, und den Missionen der Gesellschaft Jesu in diesen Ländern. Nach dem Französischen des P. Franciscus de Charlevoix, weiland Priester der Gesellschaft Jesu. 2 Bände. Wien 1830.

KLÍMA, Jan. Dějiny Portugalska. Praha 2007.

KOLÁČEK, Josef. Tadeáš Enis (1714-1769). Velehrad 1997.

Kurtze Nachricht von der Republique, so von denen R. R. P. P. der gesellschaft Jesu in der

Portugißisch- und Spanischen Provinzen in den über Meer gelegenen diesen zweien Mächten gehörige Königreiche aufgerichtet werden. Und von dem Krieg welchen gemelde Patres Jesuiten wider Spanien und Portugall geführet und ausgehalten haben. [Sebastião José de Carvalho e Melo, Marquês de Pombal]. Lisabon 1760.

LUGON, Clovis. Chrześcijańska komunistyczna republika Guaranow. Warszawa 1971.

MONTOYA, Ruiz. Conquista espiritual hecha por los Religiosos de la Compaňia de Jesus, en las Provincias del Paraguay, Parana, Uruguay, y Tape. Madrid 1639.

MURATORI, Lodovico Antonio. Il cristianesimo felice nelle missioni de‘ padri della Compagnia di Gesù nel Paraguai. 2 Parti. Venezia 1752.

OTRUBA, Gustav. Der Jesuitenstaat in Paraguay. IDEE UND WIRKLICHKEIT.Wien 1962.

SEPP, Anton. R.R. PP. Antonii Sepp und Antonii Böhm, der Societät JESU Priestern Teutscher Nation, deren der erste aus Tyrol an der Etsch zu Caltern, der ander aus Bayrn gebürtig Reißbeschreibung, wie dieselben aus Hispanien in Paraquarien kommen. Und kurzer Bericht der denkwürdigisten Sachen selbiger Landschafft, Völckeren und Arbeitung der sich alldort befindeten PP. Missionariorum, gezogen aus den durch R.P. Sepp, Soc. Jesu, mit eigner Hand geschribnen Briefen, zu mehrern Nutzen von Gabriel Sepp von und zu Rechegg, leiblichen Bruedern in Druck gegeben. Cum Licentia Superiorum. Brixen1696.

SEPP, Anton. Continuation Oder Fortsetzung Der Beschreibung, Deren denckwürdigeren Paraquarischen Sachen, selbiger Landschaft, Völckern und Arbeit deren sich alldort befindenden R.R. um PP. Missionariorum SOC.  JESU. Insonderheit aber, Wie  R.P. ANTONIUS SEPP, Auß wohlgemelter Societet in Paraquaria Missionarius den Christlichen Glauben unter andern Völckern noch weiters fortzupflantzen sich bearbeitet, und bemühet. Forderist zu grösserer Ehr und Lob Gottes, alsdann auch zu sonderen Wolgefallen, Lust, und Ergötzlichkeit eines geneigten Lesers. Mit sondern Fleiß zusammen getragen, von dem Wohl Ehrwürdigen P. Alphonso Sepp. Ord. S. Benedicti. Ingolstadt 1710.

SCHUSTER, Adolf N.  Paraguay. Land. Volk. Geschichte, Wirtschaftsleben und Kolonisation. Stuttgart 1929.

Dostupné na internete:

LA VICTORIA MISIONERA DE MBORORÉ, in: Historia y Arqueologia Marítima, por Casiano Néstor Carvallo, publicado en el Boletin del Centro Naval Nº 708 en Septiembre 1973, dostupné na internete: http://www.histarmar.com.ar/InfHistorica-2/Mborore-Victoria.htm


[1] FÜLÖP-MILLER, René. Moc a tajemství jezuitů, s. 351.

[2] LUGON, Clovis. Chrześcijańska komunistyczna republika Guaranow, s. 68.

[3] CHARLEVOIX, P. Franciscus de. Geschichte von Paraguay…, II, s. 30; DOBRIZHOFFER, Martin. Geschichte der Abiponer…,I, s. 206.

[4] DOBRIZHOFFER, Martin. Geschichte der Abiponer…,I, s. 204-205.

[5] CHARLEVOIX, P. Franciscus de. Geschichte von Paraguay…, II, s. 88-89.

[6] OTRUBA, Gustav. Der Jesuitenstaat in Paraguay. IDEE UND WIRKLICHKEIT, s. 124.

[7] OTRUBA, Gustav. Der Jesuitenstaat in Paraguay. IDEE UND WIRKLICHKEIT, s. 125.

[8] LUGON, Clovis. Chrześcijańska komunistyczna republika Guaranow, s. 60.

[9] KLÍMA, Jan. Dějiny Brazílie, s. 65.

[10] SCHUSTER, Adolf N. Paraguay – Land, Volk, Geschichte, Wirtschaftsleben und Kolonisation, s. 179.

[11] LUGON, Clovis. Chrześcijańska komunistyczna republika Guaranow, s. 53.

[12] MONTOYA, Ruiz. Conquista espiritual…, s. 95.

[13] Decreto, s. 54.

[14] CHARLEVOIX, P. Franciscus de. Geschichte von Paraguay…, I, s. 321.

[15] FAßBINDER, Maria. Der „Jesuitenstaat“ in Paraguay, s. 26.

[16] OTRUBA, Gustav. Der Jesuitenstaat in Paraguay. IDEE UND WIRKLICHKEIT, s. 127.

[17] OTRUBA, Gustav. Der Jesuitenstaat in Paraguay. IDEE UND WIRKLICHKEIT, s. 128.

[18] LA VICTORIA MISIONERA DE MBORORÉ, in: Historia y Arqueologia Marítima, por Casiano Néstor Carvallo, publicado en el Boletin del Centro Naval Nº 708 en Septiembre 1973.

[19] FÜLÖP-MILLER, René. Moc a tajemství jezuitů, s. 352.

[20] SEPP, Anton. Continuation Oder Fortsetzung…, s. 362-363.

[21] CARDIEL, José. Breve relación de las Misiones del Paraguay, s. 137.

[22] Kurtze Nachricht…, s. 6.

[23] FAßBINDER, Maria. Der „Jesuitenstaat“ in Paraguay, s. 52.

[24] HARTMANN, Peter Claus. Der Jesuitenstaat in Südamerika 1609 – 1768, s. 21.

[25] FAßBINDER, Maria. Der „Jesuitenstaat“ in Paraguay, s. 52; LUGON, Clovis. Chrześcijańska komunistyczna republika Guaranow, s. 102.

[26] HARTMANN, Peter Claus. Der Jesuitenstaat in Südamerika 1609 – 1768, s. 21.

[27] CARDIEL, José. Breve relación de las Misiones del Paraguay, s. 138-139.

[28] Kurtze Nachricht…, s. 10.

[29] CARDIEL, José. Breve relación de las Misiones del Paraguay, s. 137.

[30] FÜLÖP-MILLER, René. Moc a tajemství jezuitů, s. 352.

[31] SEPP, Anton. R.R. PP. Antonii Sepp und Antonii Böhm, der Societät JESU Priestern Teutscher Nation, deren der erste aus Tyrol an der Etsch zu Caltern, der ander aus Bayrn gebürtig Reißbeschreibung…,s. 142.

[32] Decreto, s. 80.

[33] ENIS, Tadeáš. Deník P. Tadeáše Enise SJ, in: KOLÁČEK, Josef. 1997. Tadeáš Enis (1714-1769), s. 45.

40 reakcí na Neporazitelná armáda jezuitského štátu

  1. nino napsal:

    vdaka za zaujimavy clanok.
    Zrovna pozeram obrazky z pozostatkov redukcii:





    ..
    Myslim, ze este stale z toho citit teplo, lasku, a katolicky vztah k umeniu, to vsetko napr. v protiklade k protestantskemu strohemu, chladnemu pristupu.
    ..
    Ale je to i smutne- znicenie redukcii a potlacenie jezuitov znamenalo definitvne vitazstvo osvietenstva, znicenia katolickej celosvetovej solidarity a civilizacie.
    Jezuiti svojim medzinarodnym silnym postavenim a rozsirenim, a vernostou papezovi boli jednym z pilierov jednoty a medzinarodnej solidarity katolickej civilizacie. Budovatelia osvietenstva a narodneho statu ich museli potlacit, lebo boli pre nich velkou prekazkou pre ich plany na znicenie katolickej civilizacie a katolickych statov.
    Zaroven je znicenie redukcii symbolom vitazstva oligarchie- redukcie, casto i koruna, a hlavne Cirkev casto symbolizovali ochranu dostojnosti cloveka, a boli hradzou proti bezhranicnemu vykoristovaniu ludi. To nakoniec padlo a nastupila oligarchia, ta ktora vzdy nenavidela redukcie, nenavidela opatrenia na ochranu indianov zo strany koruny, atd.
    ..
    Cize zanik redukcii a potlacenie jezuitov su jednym zo symbolov rozvratu katolickej civilizacie, a tiez definitivnym pretlacenim vlady konzumu, bankerov a penazi nad politickou mocou.

    • nino napsal:

      Zrovna citam tiez zaujimavy clanok o krutom potlaceni jezuitov v katolickych krajinach, a sprisahani proti nim, spomina sa tam i zlovolny Pombal:
      http://katolikrevue.ath.cx/civitas/pombal.htm
      Znicenie jezuitov znamenalo naozaj oslabenie medzinarodnej koordinacie proti nepriatelskym silam, ktorym katolici celili vo vsetkych krajinach, a uvolnilo cestu ustanoveniu novej civilizacie, alebo skorej expanzii civilizacie zrodenej z protestantskych krajin a jej rozsirenie do kedysi katolickych statov.
      To sa dnes uz zavrsuje v mnohych uzemiach Latinskej Ameriky po Koncile. Nabozenska sloboda, falosny ekumenizmus, teologia oslobodenia, a nicenie a vypredaj katolickej identity znamenaju znicenie i poslednych zvyskov domacich kultur. Jeden americky prezident na zaciatku 20. storocia napisal na adresu Latinskej Ameriky:
      ,,Pokial tieto krajiny zostanu katolicke, nikdy ich neovladneme“. Preto tam bol podporovany sekularizmus, a dnes expanzia protestantizmu z USA s obrovskymi financnymi zdrojmi.
      Vysledkom je dnes (podla wikipedie) toto:
      – Honduras: uz len 47% katolikov
      – Guatemala: uz len 50-60% katolikov
      – Salvador: uz len 52,5% katolikov
      – Nikaragua: uz len 58,5% katolikov
      – Chile: uz len 70% katolikov
      – Brazilia: uz len 64,6 % katolikov
      ..
      Aj to su vysledky pokoncilovych postulatov. I ked v inych latinsko-americkych krajinach to nemusi byt az tak kriticke, avsak nic to nemeni na tychto alarmujucich cislach. Okrem toho americki protestanti vlastnia mnozstvo medii a vplyv ich propagandy je velky i na katolikov- a hierarchia poznacena ekumenizmom nedokaze a ani casto nechce branit katolicke postoje, a v dosledku toho katolici tam opustaju procesie (podla protestantskej propagandy ide o zaostale spanielske zvyky), uctu k svatym (ktoru protestantska propaganda nazyva modlosluzobnictvom), uctu k Panne Marii, atd.
      Kedze tito protestanti maju nepriatelsky casto vztah k umeniu, ta si to zrejme odnesie i kulturne dedicstvo a miestne tradicie budu nahradzane severo-americkymi :(
      ..
      A prave proces, ktory viedol k tomuto vysledku zapocal napr. aj tym, v clanku spominanym, potlacenim jezuitov…
      A nezabudajme, ze to bol aj Rim za papeza Pavla VI., co natlacal nabozensku slobodu pre nekatolikov, a sekularny stat tradicne katolickym krajinam, dost agresivne napr. Francovmu Spanielsku, ale i inde..

  2. Václav napsal:

    Otázka je jestli bylo těm lidem od Boha dáno aby vytvořili Ráj. Na zemi a v téhleté podobě. Obávám se že ne.

    • cinicius napsal:

      Netvořili ráj, ale místo k žití, kde lidé mohli žít jako lidi, i když byli indiány.

    • nino napsal:

      netvorili raj na zemi, ten ani neni mozne vytvorit, mozno komunisticka utopicka ideologia tomu verila.
      Ale obetavym zivotom sa snazili chranit slabsich, viest ich k hodnotam, praci, rodine, solidarite, dobru, a ochranovat ich pred tymi, co ich chceli zotrocit, oligarchickymi silami.
      Tie ale nakoniec zvitazili, a ovladli i politiku, zvrhli vladu katolikov, a Cirkev odstavili sekularizaciou. A dnes nezijeme v nicom inom, nez v systeme oligarchie, ktorej zisk urcuje i hodnoty.
      Napr. vsetci vieme, ake zlo je antikoncepcia, ale zaraba peniaze mocnym farmafirmam, tak preco ju netlacit do populacie uz od mala, a preto nepodporovat nemravny zivotny styl, ba dokonca uz i sexualnou vychovou.
      A podobne by sme mohli pokracovat.
      Ze tento system vedie Europu na pokraj priepasti, a do slepej ulicky, ako to vidime dnes (zadlzenost, demograficka kriza, kriza dovery v spolocnosti, socialna a hodnotova kriza, ekonomicka kriza) je druha vec.

    • Ondřej Kolář napsal:

      To jistě ne, ostatně teologie osvobození je zapovězena jako hereze :-)

      • Karol Dučák napsal:

        Nie je to pravda. Vatikán odsúdil len niektoré extrémistické prúdy v teológii oslobodenia, ale samotnú reológiu oslobodenia niekdy neodsúdil. Sám pápež Ján Pavol II. sa vyjadril o teéológii oslobodenia s úctou a rešpektom.

      • MichalD napsal:

        ad Karol Dučák: Ano, teologií osvobození jsou mračna a jedna každá z nich není explicitně odsouzena (ono vůbec se dnes heretické učení odsuzuje dost vzácně). Jestli jsem ale dobře pochopil jak obsah Instrukce Kongregace, tak poměrně obsáhlý výklad jejího někdejšího prefekta v tzv. Ratzinger reportu, tak odsouzena, a to celkem jasně, je podstata této teologie, nikoliv jen některé její extrémní směry.

        Sám papež Jan Pavel II vyjadřoval úctu a respekt i třeba islámu nebo animistům, toto bohužel o kvalitách teologie osvobození neříká zhola nic.

      • Karol Dučák napsal:

        Zopár poznámok k teológii oslobodenia. Sotva si viem predstaviť lepšieho znalca problematiky, ako je profesor PhDr. Ing. Ladislav Bučko, PhD, dekan Fakulty misijnej práce a tropického zdravotníctva VŠZSP sv. Alžbety v Bratislave. Profesor Bučko vo svojom diele Misijná a charitatívna činnosť, vydanom v Bratislave v roku 2009, píše o teológii oslobodenia okrem iného toto: „K otázke teológie oslobodenia zaujala postoj vatikánska Kongregácia pre náuku viery na čele s kardinálom J. Ratzingerom, ktorá v roku 1984 vydala Inštrukciu k niektorým aspektom teológie oslobodenia (ďalej len Inštrukcia). Svoju kritiku Inštrukcia adresuje len na extrémne podoby teológie oslobodenia, predkladajúce ,nové vysvetľovanie obsahu viery a kresťanskej existencie, ktoré sa závažne rozchádza s vierou Cirkvi, ba dokonca ju prakticky popiera.´“
        Za seba môžem povedať, že odmietam jednostranné odsudzovanie teológie oslobodenia, no netvrdím, že nemám problém s niektorými vyjadreniami teológov oslobodenia. Dostal som svojho času do daru knihu Na straně chudých, ktorú vydal Výbor církevních a náboženských činitelů v Prahe v roku 1989. Kniha je zostavená z prác jedného z významných predstaviteľov teológie oslobodenia, brazílskeho dominikána Frei Betta (vlastným menom Carlos Alberto Libânio Christo), a pri jej prečítaní som mal chvíľami pocit, že toto dielo nepísal katolícky duchovný, ale nejaký marxistický ideológ v sutane katolíckeho kňaza. Nie je tu priestor na podrobný rozbor publikácie, ale uvediem len jednu šokujúcu pasáž: „Odmítám stejného boha, kterého odmítají vaši marxisté-leninisté: boha kapitálu, boha vykořisťování, boha , v jehož jménu španělští a portugalští misionáři přišli do Latinské Ameriky a vyvražďovali Indiány…“
        Vadí mi nielen marxistická terminológia, ktorú nekriticky preberali ideológovia teológie oslobodenia, ale predovšetkým fakt, že tvrdenie Frei Betta jednoducho nie je pravdivé.
        Nebolo po dobytí Ameriky horlivejších zástancov práv Indiánov, ako boli španielski králi a predstavitelia Katolíckej cirkvi. Mnohí misionári nebojácne bojovali za práva Indiánov, ktoré španielski a portugalskí dobyvatelia tak bezohľadne pošliapavali. Za všetkých spomeniem len 2 najznámejších. Prvým bol dominikánsky páter Antonio de Montesinos, ktorý už v predvianočnej nedeli roku 1511 vo svojej kázni na ostrove Española rozhorčene pranieroval neľudské zaobchádzanie s Indiánmi. Jeho úsilie nebolo márne, pretože jeho pričinením španielska koruna vyhlásila tzv. Zákony z Burgosu (1512) ktoré boli prvým pokusom o právnu ochranu Indiánov. Jeho príklad nasledoval v Európe známejší „apoštol Indiánov“, páter Bartolomé de Las Casas (1474-1566), ktorý sa zúčastnil spolu so svojím otcom už na druhej Kolumbovej výprave do Nového sveta. V Amerike strávil značnú časť svojho života. Las Casas bol očitým svedkom mnohých ukrutností, ktoré páchali španielski kolonisti na domorodom obyvateľstve. Neohrozene pranieroval neľudské zaobchádzanie svojich krajanov s domorodými Indiánmi a sám sa ich osobne zastával. Napokon viacerými konkrétnymi opatreniami dosiahol aspoň čiastočné zlepšenie postavenia pôvodných obyvateľov Ameriky. Okrem iného sa výrazne pričinil o to, že v roku 1542 prijala španielska koruna Nuevas Leyes de Indias (Nové indické zákony), ktoré boli významným medzníkom v boji za zlepšenie postavenia domorodých obyvateľov Ameriky. A to už ani nehovorím o početných pokusoch pápežov chrániť Indiánov. Už Alexander VI., najvyšší predstaviteľ Cirkvi v rokoch 1492-1503, zakázal pod hrozbou exkomunikácie ubližovať Indiánom. A Pius V., sluha sluhov Božích v rokoch 1566 –1572, dokonca zdôraznil, že Indiáni majú právo na česť a úrady. Hoci boli Indiáni nomádi a neraz aj kanibali, pápeži neohrozene obhajovali ich rovnocennosť s bielymi ľuďmi. Lenže toto bola, žiaľ Bohu, len teória, ktorú v praxi mnohí zo Španielov nerešpektovali, pretože Madrid a Rím boli priveľmi vzdialené od Južnej Ameriky. Nemožno sa teda diviť, že skutočnosť nezodpovedala pozitívnym zákonom a nariadeniam španielskej koruny, ani humánnym snahám rímskych pápežov. Musím odmietnuť tvrdenie Frei Betta o misionároch, ktorí vyvražďovali Indiánov, no neodmietam teológiu oslobodenia en bloc.
        Podľa už spomínanej publikácie L. Bučka sa „kritika teológie oslobodenia týka skutočnosti, že… redukuje poslanie Cirkvi na časný, spoločensko-politický aspekt, pričom zanedbáva transcendentný a eschatologický rozmer oslobodenia. Latinskoamerickí teológovia sa niekedy sústreďujú na jednostranné oslobodenie pozemského rázu…, pričom zabúdajú na základné kresťanské oslobodenie od hriechu… Ďalšou dôležitou výhradou Inštrukcie je skutočnosť, že teológia oslobodenia sa vo svojej analýze uchyľuje k nekritickému používaniu marxistickej analýzy… S marxistickým spôsobom myslenia súvisí aj pojem ,triedny boj´, ktorý sa včlenil do niektorých extrémistických teológií oslobodenia… V diskusii o teológii oslobodenia treba rozlišovať medzi teológiou oslobodenia a rôznymi oslobodzovacími praktikami v Latinskej Amerike, ktoré sú niekedy spojené aj s revolučným násilím. Teológia oslobodenia zostáva teologickým a pastoračným hnutím. Latinskoamerickí teológovia oslobodenia vypracovali spisy, ktoré pokročili v rozpracovaní tematiky oslobodenia, a stali sa obozretnejšími v používaní spoločenských analýz, pričom v niektorých prípadoch došlo k opravám, a to aj pod vplyvom cirkevno-teologickej diskusie a kritiky.“
        S týmto rozborom teológie oslobodenia sa v plnej miere stotožňujem.

      • nino napsal:

        Pan Duncak, teologia oslobodenia je chybna, nielen jej verzia, ale je chybna jej podstata. Uz len ten cudny nazov, to uz pripomina ,,teologiu tela“ :)
        Zakladom krestanskej spolocnosti je harmonia. V rodine, medzi muzom a zenou. V state, medzi vladcami a poddanymi, medzi jednotlivymi stavmi spolocnosti. Ich spolupraca, solidarita a prepojenie.
        Juzna Amerika ma specificky vyvoj. Od Spanielska ju odtrhli sekty, slobodmurarske elity. Malopocetne a extremne bohate. Tie sa vsak nemohi opriet o lud, zvacsa krestansky, tak zaviedli diktaturu mensiny, ktora vykoristovala vacsiny.
        Pomocou nasilia, armady a zoldnierov, USA, ekonomickej sily ovladali krajiny. Vykoristovali ich, vyvrazdovali dedinske obyvatelstvo, ak sa postavilo na odpor. Snazili sa narusit rozrusit organicke funkcie spolocnosti, preto je v Latinkej Amerike taka tenka stredna vrstva. Stat bol pre nich prostredkom na zbohatnutie.
        Teologia oslobodenia je scestne hnutie, lebo toto neni socialny konflikt, ako sa snazi nahovorit teologia oslobodenia, ale nabozensky.
        Socialnu spravodlivost, ochranu biednych a slabsich, fungujucu a prosperujucu spolocnost mozno vytvorit len odstranenim
        dedicstva pochybnych sekularnych slobodomurarskych rezimov, prijatim socialnej vlady Nasho Pana Jezisa Krista, katolickeho statu, a organickeho ponatia statu a spolocnosti.
        Preto je teologia oslobodenia uz z podstaty vadne hnutie, ktore neponuka nic, ziadne vychodisko pre chudobnych a krajiny, len teorie a lzi, a podporu vykoristovatelskych sekularnych a slobodomurarskych rezimov.

      • nino napsal:

        A preto Latinskej Amerike cestu blaha neponuka teologia oslobodenia, ale napr. zavrazdeny equdorsky prezident Gabriel Garcia Moreno a jeho politika.
        Teologia oslobodenia, ktora si mysli, ze slobodu, harmoniu, a stabilitu a socialnu spravodlivost mozno nastolit bez zuctovania s najvacsimi povodcami vykoritovania (sekularny stat a system, nabozensky indiferentizmus, ateisticka a protestantska oligarchia) a a bez ustanovenia socialnej vlady Jezisa Krista je naivna, zavadzajuca a scestna.
        A okrem Morenu tu cestu ponukli i cristeros.
        Novy film o cristeroch:

        Nadherna piesen Viva Cristo Rey! (Nech zije Kristus Kral!) a zabery mexickych cristerov:

        Zrovna pozeram dalsie video, tam su zabery, ako katolikov liberalne-slobodmurarski vojaci mucia, ako sa fotia s ich odrezanymi hlavami, no uplne zvratena mentalita. Oni si mysleli, ze raz ich budu oslavovat ako nekompromisnych hrdinov pokroku, a namiesto toho je to len svedectvo ich bestiality a zverstiev… Ale to video tu nebudem davat.
        Este o tom novom filme video s hercami a dalsimi:

        I ked neviem, ci ten film bude uplne katolicky.

      • Karol Dučák napsal:

        Toto je signifikantné. Ja citujem profesora Ladislava Bučka, významného slovenského vysokoškolského pedagóga a excelentného teológa, ktorý teológiu oslobodenia neodsudzuje en bloc, ale podáva jej objektívny, exaktný rozbor, no príde nino, ktorý tvrdí, že pán profesor Bučko tomu nerozumie, že tomu nerozumiem ja a jediný, kto má monopol na rozum, je on. Na takejto primitívnej polemike sa odmietam ďalej zúčastňovať.

      • nino napsal:

        Pan Ducak, ja som nepovedal, ze so spominanym profesorom nesuhlasim, vo viacerych bodoch zrejme ano. A ci je niekto profesor, ci ,,obycajny“ clovek, kazdy vychadza zo svojich postojov, ideologie a skusenosti, mozno moje znalosti temy su slabe, ale to neznamena, ze aj keby boli, musime sa zhodnut, mozeme mat napriklad ine ideove vychodiska..
        Moje mi vravia, ze teologia oslobodenia ma zly zaklad, uz ten nazov je akysi modernisticky, a pochybny.
        A aby ste nepovedali, ze si prilis rychlo a sam utvaram nazor, tak ako odbornik mi mozete priblizit niektore veci, aby som si lepsi obraz vytvoril, i ked ani to nemusi priniest vzajomnu zhodu nazorov, lebo ako som spomenul, mozeme mat rozdielne ideove vychodiska.
        Ak sa vyznate, tak zaujimalo by ma, ako ,,teologia oslobodenia“ vnima tieto veci:
        A.) spolocensku vladu Jezisa Krista
        B.) nahradenie sekularneho statu katolickym
        C.) aky ma vztah k 2. vatkanskemu koncilu a pokoncilovemu vyvoju
        D.) aky ma vztah k tridentskej liturgii
        E.) hlasi sa ,,teologia oslobodenia“ k dedicstvu spanielskeho imperia? (myslim, ze ste naznacili niekde, ze naopak, a s tym s nimi nesuhlasite)
        F.) aky ma vztah k nabozenskej slobode pre nekatolikov vzhladom na aktualnu situaciu v Latinskej Amerike
        G.) aky ma ,,teologia oslobodenia“ vztah sobodomurarkej a nekatolickej elite, oligarchii a slobodomurarom, ktori vykoristuju lud? Odsudzuje a utoci tato ,,teologia“ na slobodomurarov?

  3. nino napsal:

    A tiez krasna spomienka na spanielsku risu, jednu z najvacsich katolickych risi. Spanielska risa, i ked uz nebol stredovek, a boli tam uz vseliake trenice, a vplyvy, ale predsa este do 17. storocia, a mozno i do osvietenstva, v mnohych ohladoch bola katolickych statom a kulturou.
    Krasne video z Guatemaly, kde nadherne vidiet katolicke dedicstvo v architekture, obrazotvornosti, umeni a kulture:

  4. karmelita napsal:

    Ad nino: díky za překrásné video.Bůh je přece i dokonalá krása, aspoň se to tak vždy učilo – a čím osloví lidi betonové bunkry a sjezdové haly „moderních kostelů“ s holými kříži bez korpusů, si skutečně neumím představit. A někteří katolíci ještě těm nesmyslům přizvukují s tím, že je “ třeba hlavně se vyhnout triumfalismu!“ No – skutečná krása triumfuje sama sebou :-), protože je od Boha….a On je z ní i cítit a to je asi dnes ten největší problém…

    • MichalD napsal:

      Kdyby alespoň ty holé kříže, ale ony nám jaksi v poslední době mizí z kostelů už také …

    • nino napsal:

      suhlasim, umenie, krasa, to je samou sebou triumfujuce, takisto je triumfujuci Kristus a Jeho Cirkev.
      A cit pre krasu a umenie bol vzdy katolikom vlastny, od bazilik a katedral, az po male dedinske kostoliky a kaplnky.
      Od nadhernych korunovacnych obradov, cez rituali, domacnosti, az po drobnosti v zivote ludi.
      Napr. pozeram obrazky z procesii a bratstiev v Spanielsku, tu vizualnu vyraznost a mystiku:
      http://www.jansochor.com/reportaz/semana-santa.html
      Samozrejme, text je v tom clanku o nicom, tradicna zmas neznalosti, ignoracie a predsudkov. Az vtipne je napriklad pocudovanie v clanku, ze do katolickych bratstiev neprijmaju nekatolikov :)

  5. Jaroslav Klecanda napsal:

    Nezapomeňme na bolestné tajemství – ti, co ničili nádherné dílo otců jezuitů, byli v drtivé většině katolíci, a na svá tažení dostávali požehnání od katolických biskupů a kněží … když slepí vedou zlé …
    Píši to, abychom neviděli černobíle – hodní jezuité, zlí paulisté – všichni byli údy jedné Církve. Kde byla autorita papeže a hlas Církve? :-( Nikde, bohužel :-( Papežové té doby se vnímali jako politické veličiny s ubývajícím vlivem a mocí. Bohu díky za Napoleona, zatčením papežů prokázal Církvi nesmírnou službu – rozchod s představou druhého ramene světské moci.

    • cinicius napsal:

      Hlas Církve zněl a paulisté (o jejichž křesťanství bych pochyboval) ho nedbali. A Portugalci jako celek taky ne.

    • Andy napsal:

      Až na to že Napoleon byl zednář skotského ritu, chlípník jako prase a kamarád Rotschildů(kdepak asi bral penízky na výrobu miliónů pušek, vlněných uniforem, teletin apod.?) A mimochodem, díky imperiálním choutkám páně Napoleona zemřelo 14 miliónů lidí. Předpokládám že jste slyšel o 6ti milionech obětí jistého rakouského Napoleona, tak by jste si měl uvědomit že tohle číslo je více než 2x větší. Tak aspoň vidíte jakým masovým vrahům fandíte.

    • Pavel Zahradník napsal:

      Je asi třeba ozvat se proti ohavné druhovatikánštině, kterou sem vkládá Jaroslav Klecanda; co věta, to pokoncilní perla. Nádherné dílo otců jezuitů se v první polovině 17. století snažili zničit paulisté (bandeirantes), což byly skupiny dobrodruhů, kterým ale rozhodně žádní biskupové nežehnali; ve druhé polovině 18. století je pak opravdu zničili zednáři, kteří tehdy ve Španělsku a Portugalsku vládli. Samozřejmě že mezi biskupy byli v 18. století takoví, kteří kapitulovali před protikatolickou světskou mocí a posluhovali jí; ti by se ale měli Jaroslavu Klecandovi líbit, protože si počínali stejně jako on a taky se snažili o aggiornamento, tedy kapitulaci před tehdejším světem. Papežové té doby se údajně vnímali jako politické veličiny – pisatel má zřejmě na mysli barokní dobu – no, někteří tehdejší papežové byli světci (blahoslavený Inocenc XI.), jiní byli dobří, další průměrní a takový Klement XIV. byl podprůměrný, všichni však byli nesporně lepší než papežové po II. Vaticanu. Autorita papežů byla ve 2. polovině 18. století hodně nízká, pořád však ještě větší než dnes. Rozchod s představou druhého ramene světské moci – touto pokoncilní hantýrkou chce autor asi říci, že Církev se rozešla s učením o spolupráci duchovní a světské moci, tedy i se snahou vybudovat Sociální království Krista Krále – to vskutku pokoncilní hierarchie (nikoli Církev) učinila a dnešní svět podle toho vypadá.

    • nino napsal:

      Jaroslav, Cirkev sa nikdy s predstavou druheho ramena nerozisla.
      A papezi neboli v tej dobe, uz svetske veliciny.
      Spanielski a ini, aj katolicki krali si uz vtedy pocinali v politike nezavisle. Este v 16. storoci to nebolo vzdy a vsade az tak akutny problem, lebo krali mnohokrat si uvedomovali svoje poslanie- dohliadali na moralku a disciplinu v klere, dbali casto povinnosti byt spravodlivi, ochranovat, atd. Avsak neskor, ked to zdegenerovalo, a ta degeneracia vyvrcholila osvietenstvom, tak uz bolo zle.
      A inac, ani to neboli katolici a katolici, kedze ti otrokari zosobnovali oligarchicke sily, tuziace prisvojit si politicku moc, preto im vlastne aj osvietenstvo prinieslo vitazstvo nad redukciami a jezuitmi.

  6. Andy napsal:

    Mám dotaz ohledňe pušek vyráběných indiány. Zajímalo by mě zda se ví co za pušky používaly, resp. jestli v začátcích používaly v té době už(v Evropě) zastaralé doutnákové muškety, nebo rovnou používaly pušky s kolečkovým zámkem jako švédská vojska té doby, a pak co používaly za typ křesadlovek. Předpokládám že všechny pušky byli kopie řadových pušek špan. armády. Jen škoda že nevydrželi trochu déle. Vidět armádu indiánů používajících skvělé francouzské M1777(kterou snad někdy budu mít doma) by bylo zajímavé. Mimochodem, měli jezuité i granátníky? V té době to byla nutnost. Ale kde by vzali medvědice?(úsměv)

  7. Pavel Zahradník napsal:

    Jen několik poznámek k poslednímu odstavci jinak pěkného článku Karola Dučáka, jehož autor se bohužel jeví trošku „narudlý“ (viz v diskusi jeho jakási obhajoba – pokud tomu správně rozumím – zločinecké „teologie osvobození“). V guaranijské válce nebojovali Guaraníové proti žádným „agresorům z Evropy.“ Guaraníové byli již odedávna poddanými španělského krále a jejich redukce se nacházely na španělském území, v roce 1750 však byla uzavřena Madridská dohoda, která ukončila dlouholetý španělsko-portugalský spor o dnešní brazilské vnitrozemí, a to kompromisem, na jehož základě museli Španělé sedm z guaranijských redukcí odstoupit Portugalsku. Španělé byli přitom ochotni těchto sedm redukcí přestěhovat na druhý břeh řeky Uruguay, tedy na španělské území, ale Guaraníové odmítli a v důsledku toho vypukla tzv. guaranijská válka, v níž Španělé museli podporovat Portugalce (jinak by se stali narušiteli Madridské dohody). Těžko tedy Španělům či Portugalcům v tomto případě něco vyčítat – jejich usmíření bylo nepochybně pozitivním skutkem. Z druhé strany je pochopitelné, že Guaraníové lpěli na svých domovech a nechtěli je opustit. Je to podobné, jako když se vláda rozhodne vybudovat přehradu, zatopit několik vesnic a jejich obyvatele přestěhovat – vláda má pro stavbu přehrady jistě své důvody, ale místní obyvatelstvo má také své důvody, pro které by raději zůstalo na svém místě. Guaranijské války potom samozřejmě využili zednáři, kteří v té době postupně získávali ve Španělsku a Portugalsku moc, a využili jí jako jednoho z důvodů pro likvidaci jezuitského řádu, ale to již je jiná věc; rozhodně však nelze tuto válku líčit jako jakýsi boj proti „agresorům“ (dohodnutá výměna nevelkého území mezi Španělskem a Portugalskem přece není žádnou agresí), nebo psát o tom, jak Guaraníové vzdorovali „Evropanům“ (vojáci, proti kterým Guaraníové bojovali, byli bílí kolonisté, míšenci, černoši i Indiáni a jistě i nějací rodáci z Evropy; říkat jim „Evropané“ je však stejné, jako kdybychom dnešním Američanům říkali Evropané, protože jejich předci pocházeli z Evropy).

    • cinicius napsal:

      Já bych věděl, co jim vyčítat – těžko ospravedlnitelný požadavek na přesun redukcí, nepodložený spravedlivou náhradou.

    • Karol Dučák napsal:

      Omyl, pán Za
      hradník. Nie som „narudlý“, som „rudý“ katolík par excellence. Ak sa chápe ako „rudý“ taký človek, ktorý podrobuje nekompromisnej kritike spoločenskú nespravodlivosť a úprimne hľadá model spravodlivého spoločenského zriadenia, potom som „rudý“ každou bunkou svojho tela. Ja sa nehrám so slovíčkami. Som rovný, priamy, nekompromisný. Vždy som taký bol a nikdy som neohýbal chrbát ani neprevracal kabát. Vždy som bol nekompromisným kritikom vykorisťovania človeka človekom v akejkoľvek forme. Ostatne, nie som prvý a ani jediný v Katolíckej cirkvi. Už veľký cirkevný učiteľ sv. Ján Chrysostomos, zvaný aj Zlatoústy, ktorý sa narodil v období rokov 347-349 a zomrel v roku 407, hlásal: „Boháč je zlodej! Je žiadúce, aby sa zaviedla akási rovnosť tým, že človek človeku dá svoj príbytok. Bolo by lepšie, keby všetok majetok bol spoločný.“
      Významný ruský kresťanský socialista Nikolaj Berďajev komentoval výroky tohto cirkevného učiteľa nasledovne: „… u sv. Jána Zlatoústeho sa možno stretnúť s takými ostrými súdmi o sociálnej nespravodlivosti, že pre nimi bledne Proudhonne i Marx…“
      Za seba môžem len skromne poznamenať, že pri sv. Jánovi Zlatoústom bledne nielen Proudhonne a Marx, ale aj Karol Dučák.
      Čo sa týka teológie oslobodenia, chystám špeciálne pre redakciu „Duše a hvězdy“ článok o teológii oslobodenia, pretože vidím, že sa táto téma zbytočne démonizuje a tabuizuje. Závisí samozrejme od redakcie, či môj článok uverejní, ale to je ešte hudby budúcnosti. Som nekompromisný kritik ateistických totalitných režimov, proklamujúcich budovanie komunizmu násilnou formou a bez Boha, ale aj bezbožného kapitalizmu. Vždy som to tvrdil jasne a nedvojzmyselne.

      • Pavel Zahradník napsal:

        Vážený pane, „rudý“ neznamená, jak nepravdivě píšete, „človek, ktorý podrobuje nekompromisnej kritike spoločenskú nespravodlivosť a úprimne hľadá model spravodlivého spoločenského zriadenia“, ale označuje už takřka sto let člověka, jehož cílem je vybudovat na Zemi komunistický režim a ty, co s ním nesouhlasí, poslat do Gulagu nebo radši rovnou na smrt (Rudá armáda, Rote Armee Fraktion, Rudí Khmerové atd. atd.). To, že se v dnešní době může objevit katolík, který se k tomuto adjektivu hlásí, si mohu vysvětlit jen současným politickým vývojem v Evropské unii, kterou Vaši političtí souvěrci ovládají. Vaši větu: „Som rovný, priamy, nekompromisný“ si tedy překládám takto: „Rovně, přímo, nekompromisně hlásám bolševické názory, které jsou v dnešní Evropské unii s potěšením přijímány; nic mi za to nehrozí, spíše naopak.“ Ke sv. Janu Zlatoústému: Sv. Jan, jak to také od katolického světce čekáme, velmi často a velmi ostře káral bohaté za jejich nespravedlivé chování k chudým. Citát, který uvádíte, však budí dojem podvrhu; škoda, že jste nenapsal, odkud citujete, ale mám silné podezření, že spíše než z díla sv. Jana jste citát převzal z nějakého rudého pamfletu. Pokusy spojit křesťanství s levicí skončily od samých počátků, kdy se termín „levice“ objevil, tedy od Lamennaise přes Marka Sangniera až po teology osvobození, vždy naprostým krachem; jinak tomu být ani nemůže.

    • nino napsal:

      Pan Ducak, pisete:
      ,,Som nekompromisný kritik ateistických totalitných režimov, proklamujúcich budovanie komunizmu násilnou formou.“
      Cize komunizmus budovat nenasilnou formou je v poriadku? Komunizmus je zvrhlost sam o sebe.
      A prosim vas, neprekrucajte a nekanonizujte nejake vyroky, a nedavajte ich do komunistickeho kontextu, lebo tomu sa hovori demagogia (i ked demagogia a populizmus je zvycajnou komunistickou metodou).
      ..
      Je protikrestanske hlasat spolocne vlastnictvo zien a majetku.
      – v krestanskej spolocnosti existovalo spolocne vlastnictvo, napr. obecne majetky, a rodove, ci klanove majetky (ktore funguje popri sukromnom vlastnictve), ci rana Cirkev (v poslednom pripade to ale zlyhalo) a mohlo to fungovat iba v malych, alebo rodinne spriaznenych komunitach, kde sa ludia poznali, doverovali si, poznali voju motivaciu. Vo vyssich strukturach to uz nefunguje.
      Prave stredoveke poddanstvo bolo zlepsenim oproti rimskemu otroctvu v tom, ze rolnik bol vlastnikom pody a vyrobnych prostriedkov. Clovek sa stara viac o svoje nez spolocne, aj ho to viac motivuje.
      ..
      Ideologia rovnosti je nechutna, a to dokonca i vo veci majetku. Ako potom by mohli bohati zabezpecit chudobnych?
      Priklad. Mnohe investicie a vyrobne prostriedky potrebuju kapital. V mensom projekte moze ho dat dokopy i niekolko ludi strednej triedy, ktori si veria, ci su rodinne spriazneni.
      Avsak uz pri vyssich nakladoch toto pada, lebo by sa napr. muselo dat do kopy tolko ludi, ze by sa dobre vzajomne nepoznali a nedoverovali si, cim by cely projekt viedol ku korupcii.
      ..
      Ano, katolicizmus veri i v spolocny majetok, napr. strategicky, ktory bezi popri sukromnom, alebo v malych komunitach.
      Mimo toho vsak veri vo vlastnictvo, a podporuje rozsirenie strednej triedy vlastnikov, aby bola co najvacsia.
      Okrem toho, i v majetku uznava nerovnost, ako realitu, hlavne v najvyssich ekonomickych nastrojoch spolocnosti.

      • Karol Dučák napsal:

        Nino, nemôžem hlásať nič iné, než cítim vo svojom srdci, aj keď sa to počúva nie vždy príjemne. Teoreticky by som mohol oklamať iných ľudí, ale nikdy neoklamem vlastné svedomie ani Pána Boha. Preto sa nikdy neuchyľujem ku klamstvám a nikdy nehlásam čosi, čo by som nemohol ospravedlniť pre Pánom Bohom a pred vlastným svedomím. Bolo by to, ako keby som si zavesil na krk ťažký balvan a potom sa hodil do hlbokej vody.
        Áno, tvrdím pred Bohom a vlastným svedomím, že budovanie komunizmu nenásilnou formou, na princípe lásky k Bohu a k blížnemu je požehnanou a nášmu Bohu veľmi milou činnosťou. Presne tak to robili jezuiti v Paraguaji. Venujem sa tejto problematike už niekoľko desaťročí, intenzívnejšie posledných 6-7 rokov, počas ktorých som písal knihu o jezuitskom štáte v Paraguaji. Preštudoval som desaťtisíce strán rôznych dokumentov v nemčine, španielčine, taliančine, poľštine, češtine a samozrejme aj v slovenčine. Netvrdím, že som už pojedol všetku múdrosť sveta, ale ubezpečujem Vás, že viem, o čom píšem. Nechcem Vás podceňovať, Nino, ale neverím tomu, že ovládate problematiku lepšie ako ja.
        Vy, Nino, prekrúcate fakty a šírite demagógiu! Tvrdíte, že spoločné vlastníctvo „mohlo fungovať iba v malých, alebo rodinne spriaznených komunitách, kde sa ľudia poznali, dôverovali si, poznali svoju motiváciu. Vo vyšších štruktúrach to už nefunguje.“ Lož! Jezuitský štát obývalo v dobe najväčšej ľudnatosti vyše 140 tisíc obyvateľov! Tento útvar bol jediným priemyselným regiónom v oblasti La Platy a obdivuhodne prosperoval 159 rokov! A prosperoval by aj omnoho dlhšie, ak by svetská zloba násilím nezničila toto ušľachtilé misionárske dielo. Ale aby ste nenamietali, že sa vraciam príliš ďaleko do histórie, uvediem
        príklad zo súčasnosti. Katolícky týdeník, ktorý vychádza v ČR, uviedol vo svojom čísle 23 z 5. júna 1994 okrem iného aj toto: „Kresťanom sa vytýka, že síce hovoria o potrebe spravodlivého spoločenského usporiadania, ale ešte nikdy ho nedokázali uskutočniť. Katolíci údajne majú akési učenie o spoločnosti, ale to je príliš abstraktné a pre dnešok nepoužiteľné. Je to nepravdivé obvinenie. Pretože spravodlivé spoločenské vzťahy, založené dokonca programovo práve na katolíckom učení o človeku a spoločnosti, nie sú len spomienkou na veľkolepý historický čin v juhoamerických jezuitských redukciách, ale fungujú i dnes. Inšpirátorom ,ostrovčeka spravodlivosti´ bol katolícky kňaz José-Maria Arismendiarrieta, ktorý pôsobil vo vidieckom mestečku Mondragon v Baskicku (v severnom Španielsku). Keď tam po španielskej občianskej vojne prišiel, bolo to zaostalé miesto, zničené bojmi. Otec Arismendiarrieta získal skupinu nadšencov, ktorá sa rozhodla aplikovať myšlienky kresťanskej etiky v praxi – postaviť továreň v spoluvlastníctve tých, ktorí v nej pracujú. Vychádzali pritom z predstavy výrobného družstevníctva, ktorú ďalej rozvinuli a prepracovali.“
        Pozoruhodná história Mondragónu sa začala písať v roku 1956, keď postavili továreň na výrobu varičov. Pracovalo v nej 24 mužov a 2 ženy. Už o tri roky neskôr tu ale pracovalo 100 ľudí a o 20 rokov stálo v Mondragóne viac ako 80 podnikov rovnakého typu s vyše 17.000 zamestnancami. Za 20 rokov sa zaostalý Mondragón zmenil na vyspelé priemyselné mesto.
        Dnes je mondragónsky kolos najväčším kooperatívnym združením na svete. Za jedno polstoročie sa rozrástol na 160 samostatných družstiev, zahŕňajúcich 23 tisíc členov. Medzi najznámejšie kooperatívy patria obchodný reťazec Eroski, priemyselný podnik Ulgor či továreň na výrobu domáceho príslušenstva Fagor Clima. Začiatkom 90. rokov sa jednotlivé kooperatívy spojili do veľkej korporácie Mondragón (MCC). Korporácia je rozdelená do troch sektorov, a to finančného (banka Caja Laboral a sociálna poisťovňa Lagun Aro), obchodného (obchodný reťazec Eroski) a priemyselného (približne 90 tovární). Všetky spomínané zložky, vrátane banky či poisťovne, sú kooperatívami. Patrí sa dodať, že aby bol vo vnútri jednotlivých podnikov udržiavaný duch kooperácie, žiaden z kooperatívov nemá viac než 500 členov.
        Mondragónsky kolos tvoria priemyselné, poľnohospodárske a obchodné firmy, ktoré vyrábajú veľmi široký sortiment tovarov od tých najjednoduchších až po priemyselné roboty a počítače. Vari najznámejšia je biela technika, ktorou zaplavuje trhy v mnohých krajinách sveta. Mimochodom, aj na Slovensku som v predajniach elektrospotrebičov neraz nachádzal napríklad chladničky, vyrobené touto korporáciou.
        Korporácia MCC sa však venuje aj potravinárskej výrobe, gastronómii a hotelierstvu. Nie je len priemyselným gigantom, ale v meste Mondragón a okolitom regióne obstaráva prakticky všetko, vrátane vzdelávania a mnohých sociálnych služieb. Stojí za zmienku, že MCC skupuje súkromné podniky a podľa štatistík táto korporácia vykazuje dvakrát väčšie
        zisky než priemerná korporácia v Španielsku.
        Mondragónsky gigant však už pôsobí nielen na domácej pôde, ale čoraz viac sa aktivizuje v zahraničí a buduje priemyselné podniky aj za hranicami Španielska. Navyše vytvára v zahraničí dcérske spoločnosti, ktoré pôsobia okrem iného aj v ČR a na Slovensku. Čo je však najdôležitejšie, príbeh Mondragónu inšpiruje ľudí aj mimo hraníc Španielska, či dokonca európskeho kontinentu, a po vzore mondragónskych kooperatívov vznikajú podobné podniky v mnohých krajinách sveta.
        A čo sa týka spoločného vlastníctva žien, nikdy som nikde nenašiel exaktnú, vedeckú formuláciu, ktorá by jednoznačne formulovala, že komunizmus za každých okolností presadzuje spoločné vlastníctvo žien. A ak by sa taká formulácia aj našla, bola to lživá. Najlepším dôkazom toho je práve jezuitský štát v Paraguaji, v ktorom bola postavená klasická katolícka rodina na ten najvyšší piedestál počas celých 159 rokov jeho existencie.
        Nuž sa Vás pýtam, Nino, koho chcete oklamať? Namýšľate si snáď, že ste múdrejší, ako boli paraguajskí jezuiti, alebo redaktori českého Katolíckeho týdeníka?

      • nino napsal:

        Zacnem od konca.
        Chybne zaklady zreju do hroznych dosledkov, aj ked samotne zaklady tak nemusia posobit na prvy pohlad. Tu su niektore chybne (aj nekatolicke) zaklady tychto myslienok:
        – napr. ponatie ludskych prav cloveka zrodenych z francuzkej revollucie vedie k popretiu prav Boha na cloveka a spolocnost, a tym k mravnemu upadku cloveka, a upadku spolocnosti.
        -ideologia rovnosti nakoniec nici spolocnost a kazdu autoritu. Nici rodinu, autoritu muza, autoritu rodicov, nici autoritu ucitelov, a tym upln rozklada spolocnost. Nerovnost znamena specializaciu, a typicka pre kazde vyssie organizovane formy. Kazdy ma svoje poslanie, specificke povinnosti, niekto, kto ma prehlad nad celkom, ma logicky aj autoritu posudzovat veci. Tak aj v ludskom organizme mozog dava prikaz ruke.
        – ideologia zbostovania spolocneho vlastnictva. Podobne ako rovnostrstvo logicky vyustilo do rovnosti homosexuality a heterosexuality, tak postupne sa pytam, preco by si zbostovaci spolocneho vlstnictva nakoniec logicky nedospeli k spolocnemu vlastnictvu zien. Preco logicky nie? Hm?
        – ideologia zavrhovania sukromneho vlastnictva. Je velmi skodliva. Nici rodinu, rodinne vztahy, aj spolocnost.
        Zoberte si byty, tak kde su najomne, poprenajimane, casto tam je horsia starostlivost, nez tak kde su sukromne. Vlastnictvo vytvara v cloveku vztah zodpovednosti, respektu k sebe samemu, k veciam, hodnotam, a zdrave postoje. Zoberte si velku cast romskej komunity u nas. Velka cast ich historie kocovali, alebo boli chudobni, ze nic nemali. A dnes, casto im aj mozu dat byty, aj zadarmo, a ako to dopadne casto (pozor, nehovorim, ze vsetci su taki)? Zanedbanim, znicenim. To je dosledok chybajucej mentality vlastnictva, ktora sa tazko vytvara. Vlastnictvo dava cloveku, aj spolocnosti vela. Uci ho ucte k veciam. Aj podporuje rodinne hodnoty.
        Clovek si povie:,,Toto bolo pole mojho stareho otca“. Alebo:,,Toto je dom po mojich starych rodicoch“. Alebo:,,Tento strom zasadil moj stary otec“.
        To znamena naozaj posilnenie citovych put v rodine, medzi generciami, a spojenie s predkmi. To tiez predstavuje vlastnictvo.
        Vlastnictvo vytvara osobny vztah. Ked prislo s komunizmom zdruzstevnovanie, a dobytok od rolnikov nahnali do velkych stad na druzstva, kolki rolnici (uz napr. zamestnanci druzstva) si v tom stade spoznali tu svoju kravicku, a ake to pre nich bolo dojemne ju vidiet, ked ju pred tym mali doma. Ked ju napr. stary otec, co roky daleko od rodiny zil, a tazko pracoval odluceny napr. v Amerike a stratil tam dlhe roky len, aby pre svoje deti kupil kusok pozemkov, lebo bol chudobny a inu moznost nemal, a potom im to zhabali komunisti?
        Ideologia averzie k sukromnemu vlastnictvu nici rodinu, hodnoty, zdravy pristup k majetku, a osobny vztah.

        Cize vsetky tieto zaklady su chybne, uplne chybne a vedu a su zakladom neskorsich nicivych dosledkov.
        To mate ako so zlymi dvojznacnostami posledneho Koncilu, aj ked z isteho uhla casto mozu vyzerat pomerne neskodne, avsak i tie vzdy budu zakonite viest k dalsim zlym dosledkom.

      • Lukáš Biskupický napsal:

        Ha, Ha, ha. Promiňte, že se vměšuji do diskuze. Moudřejší než redaktoři českého Katolického týdeníku? – Katolický týdeník už přinesl tolik nekatolických stanovisek, že ta Vaše závěrečná věta je skvělý vtip, pane Dučáku. To se Vám povedlo!

      • nino napsal:

        Este doplnim.
        Nestudoval som presne organizaciu redukcii, ako boli rozdelene, a organizovane, ale myslim, ze keby som presne si prestudoval, tak sa ukaze, ze mam pravdu, aj v tomto. Mali este aj tu vyhodu, ze ich spravovali fanaticki (v dobrom sslova zmysle) katolici, a ti spravidla nekradnu, nepodvadzaju, atd.
        V Amerike, myslim, hutteriti podobobne veci praktizuju. Ale ked ich osada presiahne pocet 50 ludi, tak zrebuju, a polovica potom odide a zalozi novu dcersku osadu, aby sa udrzala taka velkost, kde sa vsetci poznaju a maju osobne vztahy.
        ..
        To mate ako stat. Kedysi bol ,,sukromny“, patril kralovi, dnes je ,,spolocny“, patri vsetkym. A naozaj je spolocny? Vsetci sa na nom obohacuju rovnako? Mozno sa stat tuneluje a rozkrada este viac ako za monarchie, a samozrejme, nie kazdy ho rozkrada rovnako.
        ..
        I vas priklad s Mondragonom len podporuje moje teorie. Tento projekt vznikol v Baskicku, krajine so silnou kulturou vlastnictva. Baskicko ma zo spanielskych regionov najsilnejsiu tradiciu vlastnictva a strednej vrstvy vlastnikov. Kym v Andaluzii boli velkostatkari a masy bezzemkov, a podobne v inych regionoch, Baskicko bolo tradicne regionom vlastnikov.
        ..
        Takze opakujem, ja nemam nic proti spolocnemu vlastnictvu, podporujem ho, ak je to ucelova ekonomicka metoda za istej situacie. Avsak som proti, aby bolo uznane ako ekonomickka forma pre stat.
        Ak sa v state komunitam, rodinam, klanom, obciam takato strategia v konkretnej situacii vyplaca, tak nech sa jej drzia, ale toto nesmie nikdy byt statne, lebo to je komunizmus.
        Mondragon neni stat, ale zase len ucelove spojenie kapitalu a vyrobnych prostriedkov, ktore je na osoch zucastnenych, takze to je plne s tym, co tvrdim, tak nechapem, preco to davate ako protiargument.
        ..
        Avsak v beznych podmienkach je naozaj spolocne vlastnictvo dobre tak, kde je vyhodne pre zucastnench.
        V mnohych krajinach slachticke klany mali spolocny majetok, avsak kazdy mohol predat svoj diel v nom, i ked, zo strategickych dovodov klan mal predkupne pravo. Okem toho vsak mali i sukrromne vlastnictvo.
        V Baskicko mala tradicna dedina tiez spolocne vlastnictvo. Tykalo sa mnohych zdrojov, pasienkov, zdrojov dreva, atd. Okrem toho ale rolnici mali aj svoje vlastne pozemky, a majetky tam. Inac prave konfiskacia tychto oecnych pozemkov bola jednou z rozbusiek antiliberalnych karlisitickych povstani. Liberalna vlada totizto zastavala tezy, ze iba jedinec ma pravo na majetok, a tym ospravedlnovali konfiskovanie majetkov Cirkvi a obecnych komunit. Tuto podu pridelili mestskym zbohatlikom, ktori na nej chceli rychlo zbohatnut, a tak to uplne ponicili- dodnes v Spanielsku to ekologicke dosledky. Podobne bola i habana liberalmi indianska poda v Mexiku a inde, ak sa nemylim.
        Takisto liberalny indvidualizmus viedol k zniceniu cechov- tie zabranovali vzniku kapitalistov, a robotnikov, zabranovali odsudzeniu pracujucich, udrziavali solidaritu medzi clenmi cechu, svojpomoc. Liberali toto znicili, zlumpenproletarizovali robotnikov, vytvorili masu vykorenenych robotnikov, co sa stalo zivnou odou komunizmu. Liberalizmu a komunizmus mali skutocnosti silny vzajomny suvis.

      • Teofil napsal:

        Pán Dučák vy neustále obhajujete SVOU pravdu. To jsou důsledky experimentů po II.VK

      • Karol Dučák napsal:

        Pavel Zahradník, ako vždy si uľahčujete robotu a vnucujete nám svoj zjednodušený pohľad na svet. Dávate rany pod pás, ale na to som si už v živote zvykol. Tvrdíte o mne, že „rovně, přímo, nekompromisně hlásám bolševické názory…“ Je to lož! Nikdy som neschvaľoval zločiny boľševizmu. Vždy som bol obhajcom kresťanského komunizmu lásky. Ak niekde nájdete moje vyjadrenie, ktoré by potvrzovalo Vaše tvrdenie, verejne sa Vám i všetkým iným ľuďom ospravedlním. Zatiaľ verejne tvrdím, že klamete. Pripomínate mi jedného môjho dobrého priateľa, gréckokatolíckeho kňaza v mojom bydlisku. Bol odo mňa 18 rokov mladší, ale bol to milý chlapec a ja som si ho veľmi obľúbil. Asi to bolo obojstranné. Často som s ním konzultoval, keď som písal články do novín a časopisov. Raz, hádam pred 10 rokmi, sme sa dostali k téme komunizmu a ja mu hovorím: „Vieš o tom, že už prví kresťania žili v komunizme?“ On sa vzpätil a vášnivo mi odporoval, že to nie je pravda. Hovorím mu: „Ale veď o tom píše Dr. Špirko vo svojich Cirkevných dejinách.“ Mal som na mysli onú pasáž, v ktorej autor píše: „Pri nanebovstúpení Pána mala Cirkev Kristova v celom Judsku a Galilejsku okolo 500 prívržencov, z ktorých 120 – keď aj apoštolov rátame – žilo v Jeruzaleme. Pod dojmom Petrovej kázne v Turíčny deň dalo sa pokrstiť 3.000 a skoro potom ďalších 2.000 ľudí. Boli to židokresťania, ktorí tvorili prvú cirkevnú obec v Jeruzaleme. Ňou sa vlastne začínajú dejiny Cirkvi. O jej vnútornom živote a ďalšom rozširovaní podávajú nám úchvatný obraz Skutky apoštolské: ,Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu myseľ a nikto nepovažoval za svoje niečo z toho, čo mal, ale všetko mali spoločné.´ (Sk 4, 32) Bol to istý druh komunizmu, pravda nie nanúteného, ale prúdiaceho z kresťanskej lásky k blížnemu, ktorá nestrpela, aby spolubrat trpel núdzu.“ (ŠPIRKO, Jozef. Cirkevné dejiny. Turčiansky Svätý Martin 1943, I, str. 46.)
        Ten text v Špirkovom diele naozaj je a každý si to môže bez problémov overiť. Nemal som vôbec v úmysle vnucovať môjmu priateľovi svoje politické názory, len som ho chcel upozorniť na určitú skutočnosť, s ktorou sa zrejme doposiaľ nestretol. No on si nedal povedať a tvrdil: „To nemôže byť pravda! Vymýšľaš si!“ Hovorím mu teda: „Tak okopírujem zo Špirkových Cirkevných dejín príslušnú stranu a ukážem Ti ju.“ Nato sa môj mladý priateľ rozhorčil a vystúpil na mňa: „Nič mi nenos! Nič nechcem vidieť! Nič nechcem počuť!“ Hovorím mu: „Kľud! Obviňuješ ma, že si vymýšľam, tak Ti len chcem dokázať, že nie som klamár.“ Zbytočne. Môjho priateľa som nedokázal uchlácholiť a v ten deň sme sa nerozišli práve najlepšie.
        Ja som to v živote nikdy nemal ľahké. Tak trochu si pripadám ako náš spisovateľ Jonáš Záborský. Ten sa raz údajne s trpkosťou vyjadril: „Po jednom líci ma bijú evanjelici, po druhom katolíci.“ Jonáš Záborský totiž konvertoval z evanjelickej na katolícku vieru, no po rokoch zistil, že ho nemajú v láske ani evanjelici, ani katolíci. Záborský totiž nekompromisne odhaľoval zlé ľudské vlastnosti obyčajných Slovákov a odmietal idealizovať obraz slovenského ľudu tak, ako to požadovali národovci. Preto nebol obľúbený. Ja som trochu podobný prípad, hoci som nikdy nekonvertoval. Vždy som bol a naveky chcem zostať katolík.
        Dostal som bigotnú katolícku výchovu, dokonca som ako chlapec aj miništroval v kostole a absolvoval 9 prvých piatkov. Ale keď som pred rokom 1989 hovoril, že už prví kresťania zaviedli komunizmus, vysmiali ma tak komunisti, ako aj katolíci. Keď som po roku 1989 hlásal to isté, odmietali ma tak komunisti, ako aj katolíci. Pre katolíkov som bol príliš komunistický, pre komunistov príliš katolícky. Pritom som len hlásal nespochybniteľné fakty tak, ako vždy vo svojom živote. Bolo by jednoduchšie ustúpiť zo svojej pozície a zrieknuť sa pre vlastné pohodlie svojho presvedčenia. Lenže nikdy som nedokázal hlásať pohodlné klamstvá. Vždy som si pálil prsty a hlásal som nepohodlné pravdy. Verte mi, pán Zahradník, že toto je ťažký kríž. Vždy som nenávidel čierno-biele videnie sveta. Neznášal som, keď mi niekto hovoril, že toto a jedine toto je pravda. Vždy som si vyhradzoval právo vytvoriť si vlastný názor. Hovoril som si: „Ja si pozháňam informácie, poriadne si problematiku naštudujem a potom budem vedieť, čo je ozajstná pravda. Ostatne aj to bol jeden z dôvodov, prečo som písal knihu „Poslušný až na smrť.“ V tejto knihe opisujem životný príbeh nemeckého katolíckeho duchovného Karla Leisnera, ktorý bol v roku 1944 tajne vysvätený za kňaza v koncentračnom tábore Dachau.
        V hlavách mnohých ľudí totiž fungoval schématizmus: „Nemci boli nacisti a všetci išli za Hitlerom.“ Tvrdil som a tvrdím: „Nie! To je príliš zjednodušený pohľad! Nie všetci Nemci boli nacisti a aj mnohí Nemci trpeli za nacistického režimu.“ V nacistických koncentračných táboroch skončilo 600 000 Nemcov a to nehovorím o silnom hnutí odporu proti nacistickému režimu v Nemecku. Všeobecne známy je plukovník von Stauffenberg, ktorý uskutočnil atentát na Hitlera, ale tento muž bol len jedným z miliónov Nemcov, ktorí sa proti nacizmu viac, či menej aktívne postavili. Mnohí tvrdili: „Nemci zavinili druhú svetovú vojnu.“ Hovoril som a hovorím: „Nie! To je takisto zjednodušený pohľad na vec. Celé ľudstvo nesie vinu na vyvolaní tejto strašnej vojny. Panna Mária predsa vo Fatime jasne povedala: ,Ak sa ľudstvo nepolepší, príde ešte jedna, omnoho strašnejšia vojna…´“ Mnohí tvrdili: „Nemecká katolícka cirkev kolaborovala s nacistami.“ Tvrdil to ostatne aj môj bývalý, dnes už nebohý riaditeľ ZDŠ, ktorú som navštevoval. Pamätám sa, ako raz na vyučovacej hodine argumentoval: „Nemeckí vojaci mali na opaskoch nápis ,Gott mit uns!´ teda v preklade ,Boh s nami!´“ Toto bol pre toho primitíva dôkaz toho, že Cirkev kolaborovala s nacistami! Pritom je všeobecne známe, že aj tí najväčší tyrani sa neraz dovolávali Boha, keď chceli obhajovať svoje zločiny. Nevedel som sa vtedy brániť. Nemal som fakty. Za socializmu sa o Karlovi Leisnerovi a iných kňazoch, ktorí trpeli v koncentrákoch nesmelo písať. Ale keď som dostal k faktom, považoval som za potrebné vyvrátiť všetky tie nezmysly, ktoré sa za socializmu propagovali. A tak som zámerne vo svojej knihe písal nielen o Karlovi Leisnerovi, ale uvádzal som aj konkrétne počty kňazov, ktorí za nacizmu trpeli, aby som ľuďom otváral oči. Bolo ich naozaj veľa. 12 000 nemeckých katolíckych kňazov, teda polovica vtedajšieho katolíckeho kléru v Nemecku, sa dostalo do konfliktu s nacistickým režimom. Viac ako 100 ich za to zaplatilo životom. Len v koncentračnom tábore Dachau, kam boli od roku 1940 sústreďovaní duchovní rôznych konfesií, bolo väznených 447 nemeckých katolíckych kňazov a 94 z nich tam umrelo.
        Mnohí po novembri 1989 hlásali: „Komunizmus je zlý!“ Vášnivo som oponoval: „Nie! To je zjednodušený pohľad! Jezuiti vytvorili v Paraguaji v 17. a 18. storočí komunistickú spoločnosť na princípoch lásky k Bohu a blížnemu, ktorá excelentne fungovala 160 rokov a zapísala sa zlatými písmenami do dejín ľudstva! Lenže Marx, Engels a predovšetkým Lenin zneužili tento pôvodne rýdzo kresťanský ideál a obrátili ho proti samotnej cirkvi!“ Hlásať takézo názory bolo v tej dobe nielen nepohodlné, ale dokonca aj nebezpečné a ja som to neraz dostal pocítiť, lenže ja jednoducho nemôžem hlásať niečo iné, než cítim vo svojom srdci. Nedokážem to.
        Vždy som mal svoju predstavu o sociálne spravodlivej spoločnosti. Paradoxne, najviac sa tejto predstave približovala švajčiarska spoločnosť. Keď som v rokoch 2000 – 2001 žil a pracoval vo Švajčiarsku, bol som veľmi príjemne šokovaný vysokou úrovňou švajčiarskeho družstevníctva. V tejto krajine fungujú tisícky poľnohospodárskych, výrobných, obchodných, bytových a čo ja viem akých ešte družstiev.
        Prečo to všetko píšem? Chcem Vám len naznačiť, že som vždy odmietal akékoľvek zjednodušovanie výkladu dejín, akékoľvek deformovanie skutočnej pravdy. Spoločnosť, ktorá sa nedokáže pravdivo vyrovnať so svojou minulosťou, nedokáže sa vyrovnať ani so svojou budúcnosťou. Preto je akákoľvek deformácia výkladu dejín veľmi nebezpečná.
        Píšete o mne okrem iného aj toto: „Vážený pane, „rudý“ neznamená, jak nepravdivě píšete, ,človek, ktorý podrobuje nekompromisnej kritike spoločenskú nespravodlivosť a úprimne hľadá model spravodlivého spoločenského zriadenia´, ale označuje už takřka sto let člověka, jehož cílem je vybudovat na Zemi komunistický režim a ty, co s ním nesouhlasí, poslat do Gulagu nebo radši rovnou na smrt (Rudá armáda, Rote Armee Fraktion, Rudí Khmerové atd. atd.).“
        Nuž, ani toto nie je úplná pravda. Vaše tvrdenie je pravda možno na 99 %, ale nie na 100 %.
        To zvyšné 1 % Vy hodíte cez palubu, ale ja nie. A v tom sa my dvaja líšime. Kým Vy si to zjednodušíte a hodíte všetkých rudých do jedného vreca, ja si to nezjednodušujem, ale robím komplexný, objektívny rozbor dejín. Nie som marxista. Nikdy som ním nebol
        a už vôbec nepociťujem potrebu robiť marxistom obhajcu, ale z úcty k pravde musím povedať: Aj Salvador Allende bol „rudý“ – marxista. Jeho vládu však podporovali aj ľavicoví kresťania, združení v politickej strane MAPU, teda Movimiento de Acción Popular Unitaria (Hnutie jednotnej ľudovej akcie). Allende nikdy nevystavil svoj ľud teroru tak, ako to urobil jeho odporca a krvavý nástupca generál Pinochet, ktorý za pomoci domácej reakcie a amerického imperializmu utopil Chile v krvi a slzách. Znovu opakujem: nie som marxista a nikdy som ním nebol, ale ja si nikdy nezakrývam oči pred faktami a nikdy nedeformujem objektívny výklad dejín. Toto som Vám chcel povedať.

  8. Paul Max napsal:

    Díky autorovi za opravdu skvělý článek!

  9. cinicius napsal:

    Mám návrh: Problém diskuse s panem Dučákem je jeho určité nestandardní užívání pojmů. V jeho předchozích článcích jsme si mohli všimnout, že slovo „komunismus“ používá ve významu a způsobem, který by většina z nás nikdy nepoužila. Nevylučuji, že stejně je tomu u něj i s teologií osovobození. Možná by proto bylo účelnější, kdyby zde pan Dučák tak nějak přesně popsal, co on považuje za tu správnou „teologii osovobození“, když tento termín používá. Uvědomte si, že to není žádný exaktní termín. Ať řekne základní teze toho, co nazývá teologií osvobození, a pak bude mít smysl debatovat o tom, zda jsou či nejsou OK… Ideální by ale bylo, aby to nebylo zde, protože je to vzdáleno tématu článku. Mohu to ale uložit jako text k diskusi na aktuality. Než se tak stane, prosím o ukončení diskuse a konec výpadů mezi řečníky.

  10. ploci napsal:

    Boha jeho, ten element hájí Allendeho…. Hořiž Karle Dučáku….

    • Karol Dučák napsal:

      Bože môj! Ploci, prečo uvažuješ ako kôň s klapkami na očiach? Nikde som nepísal, žeby bol Allende snehobiely anjel. Aj on mal svoje ľudské chyby. Dokonca bol istý čas v slobodomurárskej lóži, s ktorou sa neskôr definitívne rozišiel. Nemal som teda záujem glorifikovať tohto človeka. Ale na druhej strane akceptujem s uznaním jeho snahu za každú cenu vytvoriť socializmus bez teroru a potláčania slobody prejavu. Práve toto sa stalo jemu a miliónom jeho krajanov osudné. Domáce reakcia a amíci využili túto slobodu prejavu a sabotovali Allendeho úsilie, až napokon utopili jeho režim v krvi a slzách. Len toľko a nič viac som chcel povedať. Je to vari tak zložitá matematika?

Napsat komentář

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Log Out / Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Log Out / Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Log Out / Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Log Out / Změnit )

Připojování k %s

%d bloggers like this: