Katolícka cirkev od počiatku pranierovala sociálnu nespravodlivosť

Môj posledný článok o komunizme paraguajských jezuitských redukcií vyvolal rozpačité reakcie. Dokážem takéto reakcie veľmi dobre pochopiť. Spôsobili ich predovšetkým desaťročia hrôzovlády totalitných boľševických režimov, ktoré zdeformovali a sprofanovali pôvodne čisté a ušľachtilé ideály komunizmu. Znalcov dejín Katolíckej cirkvi však nemôže prekvapiť komunistický charakter jezuitského štátu v Paraguaji. Podobné tendencie totiž registrujeme v celých dejinách Katolíckej cirkvi.

Dokonca už v starozákonnej židovskej spoločnosti nachádzame pozoruhodné snahy o presadzovanie princípov sociálnej rovnosti. Je známe, že Židia v období pred Kristom nezberali úrodu na poliach do čista. Zvyšky úrody nechávali chudobným. Navyše, každých sedem rokov sa pôda nechávala úhorom a všetko, čo vyrástlo samo, patrilo chudákom. Každých päťdesiat rokov sa všetky dlhy rušili a majetky, vrátane pôdy a domov, sa vracali pôvodným vlastníkom. Teda tak, ako sa o tom píše v Biblii: „Päťdesiaty rok zasväťte! Ohláste slobodu pre všetkých obyvateľov krajiny! Má to byť pre nich jubilejný (milostivý) rok. Vtedy každý dostane do vlastníctva svoj majetok a každý sa vráti k svojmu rodu.“ (Lv 25, 10)

„Pôda sa teda nebude predávať navždy, lebo pôda je moja a vy ste cudzincami a príšelcami u mňa.“ (Lv 25, 23)

Teda ľudia mohli začať nanovo a nemohlo sa stať, že ak raz niekto schudobnel, všetci jeho potomkovia museli byť zákonite tiež chudobní a naopak, ak niekto zbohatol, jeho potomkovia mohli bohatnúť ďalej.

V Starom zákone, zvlášť u prorokov, však môžeme čítať aj iné pozoruhodné myšlienky. Ako uvádza Mátel, „sociálnym zameraním svojej kritiky sú z biblických prorokov najaktívnejší Amos, Micheáš a Izaiáš.“1

Nie je možné vymenovať všetky výpovede biblických prorokov, pretože takýto zámer si vyžaduje samostatný rozsiahlejší materiál. Uveďme aspoň niektoré z nich od najznámejšieho z uvedených prorokov, Izaiáša: „Pán vstúpi do súdu so staršími svojho ľudu, i s jeho kniežatami: ,Veď vy ste spásli vinicu, máte v dome korisť od bedára! Čo chcete? Drvíte môj ľud a rozomieľate tváre bedárov´ – hovorí Pán, Jahve zástupov.“ (Iz 3, 14-15)

„Beda tým, čo hromadia dom na dom a pole pripájajú k poľu… “ (Iz 5, 8)

V Starom zákone nájdeme aj mnohé iné pasáže podobného charakteru a tak nie div, že v starozákonnej židovskej pospolitosti boli myšlienky sociálnej spravodlivosti živé už pred príchodom Mesiáša. Vari najvýraznejšie sa prejavili v období od 2. storočia pred Kristom do roku 68 nášho letopočtu. V tomto období existovala židovská polomníšska sekta esejcov (aj esénov či essenov), ktorí „žili v samote v okolí Mŕtveho mora… Najznámejšia  je komunita… žijúca podľa prísnych pravidiel (celibát, spoločný majetok, spoločný život,…) v Kumráne na púšti pri Mŕtvom mori.“2 Z kumránskej komunity esejcov údajne pochádzal Ján Krstiteľ a je možné, že splynuli s prvými kresťanmi.

Avšak aj mimo vyvoleného národa ľudia hľadali cestu k sociálne spravodlivej spoločnosti.

Už po tisícročia sa históriou ľudstva tiahne ako zlatá niť túžba po návrate „strateného raja“, či „zlatého veku“, ako o tom píše Miguel de Cervantes Saavedra vo svojom vari najznámejšom diele, v ktorom hlavný hrdina Don Quijote takto medituje: „Šťastlivý vek a šťastlivé storočia, ktoré stredovekí ľudia nazvali zlatými, a nie azda preto, že by sa zlato, toľme cenené v našom železnom veku, získavalo za oných šťastlivých čias bez námahy, lež preto, že ľudia vtedy žijúci nepoznali dve zlovestné slová: ,moje´ a ,tvoje´. Boli totiž v tom svätom veku všetky veci spoločné.“3 Takúto nostalgiu nachádzame u Plínia, Pomponia Mella, Vergilia, Ovídia, Senecu, aj vo vyspelom antickom Grécku. Často sa spomína spartský zákonodarca Lykurgos, ktorý údajne rozdelil pôdu rovnakým dielom všetkým plnoprávnym obyvateľom Sparty. Okolo života tejto historickej osobnosti je však mnoho nejasností. Pomerne spoľahlivé údaje máme o Sokratovom žiakovi Platónovi (okolo 427-okolo 347 pred Kristom), autorovi diela Políteiá (Ústava), v ktorom Platón popísal svoju predstavu ideálneho štátu. Je však potrebné zdôrazniť, že v Platónovej republike neexistovala absolútna spoločenská rovnosť. Boli tam 3 triedy. Trieda výrobcov mala nižšie postavenie a len jej najnadanejší príslušníci mohli postúpiť do 2 vyšších tried. Nad triedou výrobcov bola trieda bojovníkov, ochrancov štátu, ktorá zabezpečovala vnútornú a vonkajšiu bezpečnosť. Najvyššou bola trieda vládcov, ktorú tvorili filozofovia. Platón pokladal súkromné vlastníctvo za príčinu spoločenských konfliktov, preto sa ho snažil vo svojom diele čo najviac eliminovať. Občania síce mali neodcudziteľné podiely, no nesmeli vlastniť zlato ani striebro a ich peniaze platili len na území obce. Trieda výrobcov smela vlastniť majetok, ale pre jeho vlastníctvo platili pevne stanovené obmedzenia. Príslušníci 2 vyšších tried nemali žiaden majetok, ani vlastné rodiny. Výchova, morálka a kultúrny život sa riadili racionálnymi pravidlami, ktoré sa prísne dodržiavali. Obecný záujem štátu bol povýšený nad záujmy jednotlivca. Okrem spomínaných 3 tried však boli v Platónovom štáte aj bezprávni otroci, ktorí nepatrili k žiadnej triede. Platónovo dielo teda nebolo vyobrazením dokonalého spoločenského poriadku. Okrem už spomínaných nedostatkov hodnotu diela výrazne znižovala skutočnosť, že Platón v ňom zavádza spoločné vlastníctvo žien a detí. Napriek tomu však znamenalo istý pokrok a odvolávajú sa naňho mnohé neskoršie generácie bojovníkov za sociálnu spravodlivosť vo svete.

V 3. storočí sa neoplatonik Plótínos (205-270) neúspešne pokúšal za pomoci vládnucej dynastie realizovať Platónovu republiku, ktorá sa mala volať Platónopolis. Práve v antickom Grécku zapustili utopické ideály pozoruhodne hlboké korene. Spomína sa napríklad Iambúlov utopický román, ktorý sa, žiaľ, nezachoval. Máme o ňom len sprostredkované informácie z druhej ruky – od Diodóra Sicílskeho z 1. storočia pred Kristom.

Výrazný posun pri nastoľovaní požiadaviek sociálnej spravodlivosti v praktickom živote znamenal príchod Ježiša Krista na tento svet. Už pred ním začal ohlasovať Božie kráľovstvo svätý Ján Krstiteľ. Keď sa ľudia tohto svätca pýtali, čo majú robiť, odvetil im: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ (Lk 3, 11)

Ježiš Kristus počas svojej spasiteľskej misie na tejto zemi vždy neohrozene pranieroval majetkovú nerovnosť. Biblia je plná jeho výrokov, ktoré sa nesú v tomto duchu. Napríklad slová, ktoré Ježiš povedal bohatému mládencovi: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19, 21)

Alebo slová, ktoré Ježiš povedal svojim apoštolom: „Bohatý ťažko vojde do nebeského kráľovstva. Ba hovorím vám: Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Mt 19, 23-24)

V Biblii je takýchto výrokov omnoho viac. O Ježišovi Kristovi je všeobecne známe, že kade chodil, konal skutky lásky a milosrdenstva. Kriesil mŕtvych, uzdravoval chorých, potešoval zarmútených, vnášal svetlo do života ľudí. No nezostal len pritom. Spolu s apoštolmi organizoval materiálne a finančné zbierky pre tých najbiednejších a vykupoval ľudí z otroctva. Bol vlastne priekopníkom katolíckej charity. Tento Ježišov zmysel pre sociálnu spravodlivosť zostal v Cirkvi zakotvený aj po Jeho Nanebovstúpení. Prví kresťania v Jeruzaleme vytvorili spoločnosť, o ktorej Špirko píše: „Pri nanebovstúpení Pána mala Cirkev Kristova v celom Judsku a Galilejsku okolo 500 prívržencov, z ktorých 120 – keď aj apoštolov rátame – žilo v Jeruzaleme. Pod dojmom Petrovej kázne v Turíčny deň dalo sa pokrstiť 3.000 a skoro potom ďalších 2.000 ľudí. Boli to židokresťania, ktorí tvorili prvú cirkevnú obec v Jeruzaleme. Ňou sa vlastne začínajú dejiny Cirkvi. O jej vnútornom živote a ďalšom rozširovaní podávajú nám úchvatný obraz Skutky Apoštolské: ,Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu myseľ a nikto nepovažoval za svoje niečo z toho, čo mal, ale všetko mali spoločné.´ (Sk 4, 32) Bol to istý druh komunizmu, pravda nie nanúteného, ale prúdiaceho z kresťanskej lásky k blížnemu, ktorá nestrpela, aby spolubrat trpel núdzu.“4

Na toto spoločenstvo sa neskôr odvolávali cirkevní učitelia (uvádzaní aj ako cirkevní otcovia, či sv. otcovia), ktorých výroky „bičovali… zneužitie súkromného vlastníctva, alebo horlili podľa príkladu Platónovho a prvých kresťanov v Jeruzaleme za komunizmus lásky. Malo to byť odpoveďou sv. otcov na prílišnú túžbu ľudí po majetkoch, na lakomstvo a ziskuchtivosť, ktorá sa šírila i medzi kresťanmi.“5

Postoje cirkevných otcov boli naozaj mimoriadne radikálne. Výrečne o tom svedčí výrok sv. Jána Zlatoústeho: „Boháč je zlodej! Je žiaduce, aby sa zaviedla akási rovnosť tým, že človek človeku dá svoj príbytok. Bolo by lepšie, keby všetok majetok bol spoločný.“6

Žiada sa v tejto súvislosti zdôrazniť, že sv. Ján Zlatoústy nebol len mužom slov, ale predovšetkým mužom činov. Začal sám od seba. „Žil a jedol jednoducho a takúto jednoduchosť vyžadoval aj od duchovenstva… To, čo ušetril úspornými opatreniami, išlo na pomoc chudobným a na podporu charitatívnych ustanovizní.“7 Založil nemocnicu v Carihrade a podobne postupovali aj iní cirkevní učitelia tej doby. Sv. Augustín založil nemocnicu v mestečku Hippo a sv. Bazil v blízkosti Cézarey.8 Boli to v tom čase priam revolučné činy.

V období pôsobenia cirkevných otcov vznikol aj prvý známy katolícky kláštor, založený sv. Antonom. Princíp kláštorov bol prevzatý zo židovstva, ale známy bol aj mimo židovstva a kresťanstva. Kláštory boli komúnami, v ktorých bolo spoločné vlastníctvo. Ich vplyv na formovanie sa okolitej spoločnosti však bol do značnej miery obmedzený, pretože boli uzavretými komunitami, neraz izolovanými od vonkajšieho sveta.

Princíp komunizmu sa pestoval aj mimo Katolíckej cirkvi. Často sa v tejto súvislosti spomínajú rôzne sekty, ktoré zakladali spoločenstvá na princípe spoločného vlastníctva. Aj v protestantských cirkvách dochádzalo k pokusom o vytvorenie sociálne spravodlivej spoločnosti. Vari najvýznamnejšími boli husitské mestské republiky a Münsterská komúna.

K najpozoruhodnejším udalostiam v tomto smere však predsa len došlo v katolíckom prostredí. V roku 1494 taliansky mních Girolamo Savonarola (1452-1498) spolu so svojimi prívržencami ovládol Florenciu. V tejto „renesančnej metropole zriadil Kristovu republiku a Ježiša Krista vyhlásil za kráľa.“9 Florencia sa stala teokratickou republikou so Savonarolom na čele. Jeho vláda však trvala len zopár rokov. Savonarola bol popravený v roku 1498, ale Katolícka cirkev ho začiatkom 20. storočia rehabilitovala.

Ťažko povedať, či o týchto udalostiach vedel anglický právnik, politik a spisovateľ Thomas More (1478-1535) a či bol nimi nejako ovplyvnený pri tvorbe svojho latinsky písaného diela De optimo rei publicae statu, deque nova Insula Utopia (O najlepšom stave štátu a o novom ostrove Utopia). Autor v ňom podáva neúprosnú kritiku súdobej anglickej spoločnosti, no zároveň opisuje aj svoju predstavu ideálnej spoločnosti na vymyslenom ostrove Utopia. Príčinu všetkého zla vidí v existencii súkromného vlastníctva. Ústami Rafaela Hythlodaia vo svojom diele hovorí: „Zdá sa mi, že všade tam, kde trvá súkromné vlastníctvo a kde všetko merajú peniazmi, ťažko môže niekedy nastať, aby bol štát zriadením spravodlivým a prospešným… Preto som pevne presvedčený, že sa statky nemôžu nijako správne a spravodlivo rozdeliť a že nemožno ľudské pomery šťastne usporiadať, iba ak úplným odstránením súkromného vlastníctva…“10

Samotný výraz Utopia znamená v doslovnom preklade miesto, ktoré nejestvuje. Obyvatelia Utopie sú si rovní. Každý, s výnimkou malej skupiny učencov, je tu povinný pracovať. Výroba je zospoločenštená a založená na remeslách. Základom hospodárstva je poľnohospodárstvo. Okrem roľníckej práce sa každý obyvateľ naučí jedno remeslo. Ľudia pracujú 6 hodín denne. Ostatný čas venujú umeniu a vedám, ktoré sa tu tešia veľkej úcte. Samozrejmosťou je povinná školská dochádzka. Spoločnosť je beztriedna. Istou výnimkou v jednotnej štruktúre sú len úradníci a otroci. V Utopii vládne relatívna hojnosť, založená na skromnosti potrieb. Nejestvuje vykorisťovanie človeka človekom. Základnou bunkou spoločnosti je klasická patriarchálna rodina. O malé deti je postarané v zariadeniach, pripomínajúcich novodobé jasle. Chorí sa liečia v pekných a dobre vybavených verejných nemocniciach. Obyvatelia miest sa stravujú zdarma v spoločných sieňach, kým vidiečania sa stravujú doma. Súkromné vlastníctvo nejestvuje. Peniaze nie sú potrebné, pretože každý dostáva zdarma všetko, čo potrebuje. Ľudia sú vľúdni, svorní, vtipní a príčinliví. V krajine však panuje prísna morálka. Niet tu vinární, ani nevestincov. Nekompromisne sa dbá na cudnosť mládeže. „Ak je muž alebo žena usvedčená z kradmej súlože pred sobášom, stíha ho alebo ju ťažký trest a navyše zákaz sobáša navždy, ledaže milosť vladárova zľaví trest.“1

More opisuje Utopijčanov ako ľudí, ktorých doposiaľ nenavštívili misionári z Európy. Ich náboženské predstavy sú však prekvapivo blízke kresťanstvu. Väčšina ľudí verí v jediného Boha, ktorého nazývajú Otcom. Panuje tu však náboženská tolerancia. Lenže More vo svojom diele prekvapujúco prejavuje aj istú dávku liberalizmu a na niektorých miestach zachádza do nehumánnych extrémov. V Utopii je napríklad povolené dobrovoľné usmrcovanie nevyliečiteľne chorých a sporadicky sú povolené rozvody manželstiev. Podobných extrémov je v diele viac, takže možno konštatovať, že ani v Morovom ideálnom štáte nie je všetko ideálne. Aj tu žijú hriešnici, leňosi, neverné ženy, ba aj otroci, ktorými sú odsúdení zločinci, alebo vojnoví zajatci. V každom prípade však Morovo dielo popri všetkých svojich nedostatkoch obsahuje mnohé pozoruhodné a ušľachtilé myšlienky a je preto právom považované za jedno z najvýznamnejších diel svetovej literatúry vôbec. Navyše, aj keď išlo o utopické dielo, niektoré Morove myšlienky predsa len našli uplatnenie aj v praktickom živote, ako uvádza Kašpar: „Zákony pre Indie predpisovali určité urbanistické riešenia, inšpirované erazmovskými humanistami dvora Karola V., vychádzali z myšlienok, formulovaných v Utopii, ideálnom meste Thomasa Mora (z r. 1516).“12

Zhruba jedno storočie po vydaní Morovho diela, v roku 1623, vyšlo vo Frankfurte dielo podobného charakteru s názvom Civitas Solis (Mesto Slnka) Tomassa Campanellu (1568-1639). Preklady Campanellovho diela nezriedka nesú názov Slnečný štát, hoci presný preklad pôvodného názvu diela znie Mesto Slnka a niektoré preklady nesú práve tento názov. Pritom na rozdiel od Morovej Utopie, ktorá je ozajstným ostrovným štátom s 54 mestami a mnohými dedinami, Civitas Solis je jediným mestom a štátom zároveň. Campanella vo svojom diele vykresľuje svoju predstavu ideálnej teokratickej spoločnosti bez súkromného vlastníctva a s direktívnym riadením života každého jednotlivca. Keďže je v Slnečnom štáte všetko spoločné, Slnečňania „dostávajú… všetko, čo potrebujú, od štátu a úrady pozorne sledujú, aby nikto nedostal viac, než si zaslúži…13

Vládne tu duchovná aristokracia. Najvyšším vládcom je najmúdrejší filozof a najvyšší kňaz v jednej osobe, zvaný v ich reči Slnko alebo Metafyzik. Pomáhajú mu traja spoluvládcovia, takisto kňazi, z ktorých každý má ďalších 3 podriadených. Vyšší úradníci v Slnečnom štáte sú kňazi. Každý Slnečňan je povinný pracovať, avšak len 4 hodiny denne. Zvyšný čas môže venovať vzdelávaniu, rozhovorom, čítaniu, písaniu a všestrannému zdokonaľovaniu svojej osobnosti. Slnečňania sú vzdelaní, múdri, majú učencov a vynálezcov. Voči sebe navzájom sú priateľskí, voči cudzincom pohostinní a štedrí. Slnečný štát je poľnohospodárskou spoločnosťou s remeselnou malovýrobou. Campanella nemá vo svojom štáte otrokov z radov Slnečňanov. Otrokmi sú len vojnoví zajatci. Obchod v pravom slova zmysle nepoznajú, jestvuje tu výmenný obchod. Peniaze razia len pre svojich vyslancov a spravodajcov. Náboženstvo hrá v živote obyvateľov Slnečného štátu kľúčovú úlohu. Poznajú Ježiša Krista a uctievajú si ho, no ich náboženstvo sa nezhoduje s kresťanským učením. Život v Campanellovom štáte sa však riadi prísnymi predpismi, ktoré dostávajú miestami veľmi nehumánnu podobu. Slnečňania by napríklad potrestali smrťou ženu, ktorá by si z túžby po kráse začala prikrášľovať líca, či nosila črievice s vysokými podpätkami, aby sa zdala byť vyššia, alebo si obliekala príliš dlhé šaty, aby skryla svoje nepekné nohy. Takisto niektorí vinníci tu musia podstúpiť veľmi kruté tresty, končiace smrťou. Navyše spoločné vlastníctvo sa tu netýka len majetku, ale aj manželiek a detí. Všetky tieto i ďalšie absurdné extrémy v živote obyvateľov Slnečného štátu výrazne znižujú celkovú hodnotu diela, ktoré popri pozitívnych momentoch obsahuje aj mnoho závažných nedostatkov, takže nemôže poskytovať príťažlivý príklad, hodný nasledovania.

Campanellovo dielo bolo vydané v dobe, keď už jezuiti v paraguajských redukciách realizovali v praxi najušľachtilejší model sociálne spravodlivej spoločnosti v dejinách ľudstva, o ktorom Špirko píše: „Bol to teda akýsi komunizmus na spôsob starokresťanského komunizmu lásky… Jezuitský štát v Paraguaji bol praktickým pokusom zriadiť teokraticko-patriarchálne spolužitie, o akom snívali vtedy niektorí utopisti (Tomáš Morus, Utópia; dominikán Campanella, Civitas Solis). Jezuitský štát sa i hospodársky, i kultúrne dokázal a patrí k najskvelejším výsledkom misijných dejín.“14 Komunizmus jezuitského štátu teda nie je v kontexte historického vývoja Katolíckej cirkvi ničím neprirodzeným, no napriek tomu registrujeme v súvislosti s jeho existenciou niekoľko paradoxov.

Obzvlášť pozoruhodné však je, že realita jezuitských redukcií v mnohých ohľadoch prekonala predstavy autorov utopických diel. V praxi jezuitských redukcií nenachádzame niektoré absurdné extrémy, ktoré sú v Platónovom, Morovom, či v Campanellovom diele. Navyše v týchto dielach neboli tresty smrti ničím výnimočným, kým jezuiti v paraguajských redukciách nikdy nevykonali popravu človeka. Uskutočnili svojský komunistický systém, ktorý pretrval vyše stopäťdesiat rokov „bez toho, žeby musel vykúpiť svoje zriadenie a existenciu životom čo len jedného jediného inakšie zmýšľajúceho človeka. Náboženské korene misijného diela už vopred vylučovali každé použitie násilia.“15

Možno konštatovať, že komunizmus lásky, postavený na princípoch kresťanstva, môže v priaznivom prostredí splniť všetky predpoklady harmonického rozvoja ľudskej osobnosti a ľudskej spoločnosti ako takej. Naopak, komunizmus, postavený na princípoch ateizmu, ale ani kapitalizmus, nemôžu v budúcnosti zabezpečiť harmonický rozvoj ľudstva. Preto práve tak ateistický komunizmus, ako aj kapitalizmus, musia nevyhnutne skončiť na smetisku dejín. Avšak ak má byť komunizmus požehnaním pre ľudí, nemôže byť presadzovaný násilím a nemožno ho budovať zhora, úradnou mocou, za pomoci teroru a násilia.

Karol Dučák

Poznámka:

I nadále mvnímám mnohé autorovy teze jako neudržitelné. V prvé řadě komunismus je termín velmi komplexní, který zahrnuje jak násilím vynucené celospolečenské zrušení soukromého majetku, tak například boj proti náboženství v duchu vědeckého materialismu. Nic z toho u redukcí nenalézáme. Navíc bych doporučil autorovi zamyslet se nad tím, zda velká míra „komunizace“ redukcí nevzešla spíše z toho, že odpovídala obvyklému uspořádání společnosti Guaraníů a jejich přístupu k soukromému majetku, než že by byla cílem a dílem jezuitů.

Dále považuji za nesprávné zaměňovat „komunistické“ komunity s dobrovolným členstvím a „komunistický“ stát. Nelze zaměňovat charitu a almužnu s neúměrným přerozdělováním majetku. Nelze zaměňovat dobrovolné se vzdání majetku, které je obětí, a odebrání majetku státem, které je často jen sprostou krádeží či loupeží.

Pokud jde o Morovu Utopii, existují veliké spory o to, jak interpretovat jeho dílo, které mnozí vnímají jako alegorii překypující ironií a zastřenou společenskou kritikou. Rozhodně nelze automaticky tvrdit, že se More snažil předložit recepis na správný stát.

Ignác Pospíšil

POZNÁMKY:

1MÁTEL, Andrej. Sociálne posolstvo prorokov Amosa a Micheáša, in: Acta Missiologica, s. 16.

2Encyclopaedia Beliana 4: Slovenská všeobecná encyklopédia, s. 160.

3CERVANTES SAAVEDRA, Miguel de. Dômyselný rytier Don Quijote, I, s. 84-85.

4ŠPIRKO, Jozef. Cirkevné dejiny, I, str. 46.

5ŠPIRKO, Jozef. Cirkevné dejiny, I, str. 191.

6citované podľa: NAGY, Karol. Dejiny socializmu, s. 13.

7ONDRUŠ, Rajmund S.J. Blízki Bohu i ľuďom. Životopisy svätých, s. 492.

8ŠPIRKO, Jozef. Cirkevné dejiny, I, s. 190.

9HARENBERG, Bodo. Kronika ľudstva, s. 375.

10MORE, Thomas. Utopie, s. 52-54.

[1]1MORE, Thomas. Utopie, s. 91.

12KAŠPAR, Oldřich – MÁNKOVÁ, Eva. Dějiny Mexika, s. 122.

[1]3CAMPANELLA, Tomasso. Sluneční stát, s. 14.

14ŠPIRKO, Jozef. Cirkevné dejiny, II, s. 266.

15OTRUBA, Gustav. Der Jesuitenstaat in Paraguay. IDEE UND WIRKLICHKEIT, s. 176.

Použitá literatúra:

CAMPANELLA, Tomasso. Sluneční stát. Praha: Mladá fronta, 1979.

CERVANTES SAAVEDRA, Miguel de. Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha, I. zv., IV. vydanie. Bratislava: Tatran, 1979.

Encyclopaedia Beliana 4: Slovenská všeobecná encyklopédia. Eh-Gala. 1. vyd. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2005.

HARENBERG, Bodo. Kronika ľudstva. Siedme, doplnené slovenské vydanie. Bratislava: Fortuna Print, 2005.

KAŠPAR, Oldřich – MÁNKOVÁ, Eva. Dějiny Mexika. Praha: Lidové noviny, 2000.

MÁTEL, Andrej. Sociálne posolstvo prorokov Amosa a Micheáša, in: Acta Missiologica, 2010, roč. 4, č. 1, s. 14-18.

MORE, Thomas. Utopie. Vydání 2. Praha: Mladá fronta, 1978.

NAGY, Karol. Dejiny socializmu. Samizdat 1996.

ONDRUŠ, Rajmund SJ. Blízki Bohu i ľuďom. Životopisy svätých. Na Slovensku prvé vydanie. Bratislava: Tatran, 1991.

OTRUBA, Gustav. Der Jesuitenstaat in Paraguay. IDEE UND WIRKLICHKEIT . Wien: Bergland, 1962.

SVÄTÉ PÍSMO STARÉHO I NOVÉHO ZÁKONA. Deviate vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2007.

ŠPIRKO, Jozef. Cirkevné dejiny, zv. I-II. Turčiansky Svätý Martin: Neografia, 1943. 

12 reakcí na Katolícka cirkev od počiatku pranierovala sociálnu nespravodlivosť

  1. nino napsal:

    jaj, jaj…
    Clanocek znacne problemticky v mnohych bodoch.
    Autor akoby si dal konstrukciu, do ktorej si chce napasovat urcite realie.
    Tak napriklad nechapem, co ma spolocne to, ze sa v starom Izraeli nechavala cast chudobnym s komunizmom. Ved to sa robilo v Europe este davno pred komunizmom, a bolo to bezne, ba dokonca bezny prejav krestanskeho sukromneho vlastnictva.
    Tak isto autor zrejme nechape vyznam pravidelneho odpustania dlhov v starom Izraeli- malo to vyznam, aby kazdy vedel, ze uzera neni cesta na zivobytie- preto tam vtedy, podobne ako v krestanskej stredovekej Europe nedoslo k takemu zadlzeniu statov, domacnosti a rodin a k vlade uzernikov a oligarchie.
    Cize veci, ktore nemaju s komunizmom nic spolocne.
    Taktiez ohananie sa Morom je znacne problematicke.
    ..
    V konecnom dosledku, vseobecne spolocne vlastnictvo NIKDY nebolo univerzalnym katolickym javom (okrem neuspesneho pokusu v apostolskych casoch), vzdy bolo len specialne urcenym pre mensie casti, specialne komunity, ci ucelove ekonomicke ciele, co potvrdzuje i autorov vyber z historie katolikov, cize autorove zavery su v rozpore so skutocnostou, dokonca faktami, ktore sam uvadza.

    • nino napsal:

      cize podla mna ide o podobne prekrutenie, ako robia liberali a demokratisti, aj ti iste fakty z dejin Cirkvi vytrhavaju z kontextu. Nedavno mi jeden tvrdil, ze Cirkev je historicky najvacsi prebornik demokracie a liberalizmu, poukazujuc na volby papeza, ci v klastoroch :)

  2. nino napsal:

    Inac, krasne video, zabery Thomasa Mora z jedneho serialu, na zaciatku tam krasne vidno tu mystiku a obrazotvornost katolicizmu (toho katolicizmu, ktory samozrejme neveri v rovnost):

    • nino napsal:

      cize nemam rad slovo rovnost, lebo len maloktore slovo v modernej dobe doslo k takym zvratenostiam. Kam napr. dospela tzv. rovnost muzov a zien? Tzv. rovnost nabozenstiev? Rovnost heterosexuality a homosexuality? Rovnost niciaca autoritu a autority v state, spolocnosti, rodine a Cirkvi? Rovnost medzi laikmi a knazmi v Cirkvi po Koncile? Rovnost nivociaca rodinu a autoritu rodicov?
      Na na prvy pohlad to vyzera tak nevinne slovo, a kam az moze dospiet v modernej dobe (podobne ako napr. ,,sloboda“), ze?
      Inak, len pre zaujimavot, by ma zaujimalo, aky je nazor autora na 2. vatikansky koncil?

    • antal89 napsal:

      Ten značně problematický seriál jsem viděl. Postava Tomáše Moora je tam dle mne vyobrazena celkem přesvědčivě včetně některých sentencí, o kterých je doložené, že pocházely z jeho úst.

      • nino napsal:

        jasne, problematicky v niektorch veciach, co je skoda, i ked cely som ho popravde nevidel, iba niekolko casti, ale aj na nieco dobry mozno, i nepriamo.
        Napr. niekto z mladych si mozno vsimne zmenu papeza vtedy a dnes.
        Vtedy, napr. francuzsky kral ako kajuci putnik bozkava nohu papezovi:

        Dnes? Nemecki biskupi nakazeni pokoncilovou kolegialitou sa neuctivo a nemiestne spravaju k Benediktovi na verejnosti:

  3. MichalD napsal:

    Přiznám se, že jsem neměl sílu tento článek číst dále, když jsem se dozvěděl, že moje rozporuplné pocity nad minulou autorovou prací (a zejména jeho reakcemi tamtéž) způsobily „desaťročia hrôzovlády totalitných boľševických režimov, ktoré zdeformovali a sprofanovali pôvodne čisté a ušľachtilé ideály komunizmu.“ To mě opravdu dojalo, jako bych o třicet let omládl (jsem jeden z těch několika ročníků studentů technických VŠ, kteří z těchto „věd“ museli skládat státní zkoušku a přesně takovéto lamentace jsem musel poslouchat každý týden po pět let svého studia).

    Měl bych na autora jen jednu doplňující otázku: zdeformoval ty ušlechtilé ideály až soudruh Stalin, jak jsme se učili, nebo moderní studia došla k jinému poznání? Víte, já už od těch státnic jaksi s těmito „ideály“ přerušil kontakt, tak mi možná něco uniklo …

    • Radomír napsal:

      Autor článku podle mne slučuje dva zcela rozdílné pojmy: dobrovolné společenství včetně společenství majetku na náboženském principu a násilné vyvlastnění občana státem nebo revolučními hordami. To první nelze ani v nejmenším nazvat „komunismem“, na tomto principu fungují kláštery a jimi prokazované služby lásky k bližnímu. Dobrovolné zřeknutí se majetku z lásky k Bohu a bližnímu nemá nic společného s komunismem. Pokud starověcí církevní otcové, když viděli sociální nespravedlnost jako sv. Jan Zlatoústý, se nechali ve svých kázáních strhnout k výroku, že společný majetek by byl lepší, tak zcela určitě neměli na mysli násilné vyvlastnění, jak to dělali bolševici a nejen oni. Právě středověké pokusy o „společenství majetku“ byly poznamenány šíleným násilím a krutostí, což dokazují např. husitský Tábor nebo anabaptistický Muenster. Ostatně vždycky se nakonec tento model shora reglementovaného „společného vlastnictví“ ukázal jako nerealizovatelný, ti, kteří komunitu spravovali, si nakonec uzurpovali výhradní užívání majetku. V Muensteru např. Jan Mattys, Jan z Leidy a další koryfejové anabaptismu si žili v přepychu, zatímco obyvatelstvo hladovělo, což koneckonců je realitou v současné komunistické Severní Koreji a bylo realitou za Mao Ce-tunga v Číně a za Lenina i Stalina v Sovět. svazu.

    • Karol Dučák napsal:

      Odpovedzte si sám, pretože beztak by ste moju odpoveď spochybnili a prekrútili. Neznížim sa na Vašu úroveň, ale každopádne Vám napoviem. Do roku 1768, teda do násilnej likvidácie jezuitského štátu v Paraguaji, boli komunistické ideály dokázateľne ešte čisté a ušľachtilé, pretože vychádzali z najušľachtilejších tradícií Katolíckej cirkvi. Jed osvietenstva a nových myšlienkových prúdov však otrávil ovzdušie ľudskej spoločnosti a pripravil živnú pôdu aj pre devastáciu komunistických ideálov. Najkrutejší paradox je v tom, že kým komunizmus jezuitských redukcií bol rýdzo katolícky, neskorší uchvatitelia týchto ideálov obrátili komunistické ideály proti Katolíckej cirkvi a títo pseudokomunisti sa stali najkrutejšími prenasledovateľmi Katolíckej cirkvi.

      • Lothar napsal:

        Myslím si,že sociální spravedlnost a její hlásání by mělo být úkolem každého katolického křesťana,na druhou stranu vím že socialismus byl odsouzen v encyklikách jako blud a neslučitelný s katolickou vírou,což mi způsobuje celkem zmatek,protože nesouhlasím s tím,aby dělníci pomalu neměli na uživení rodiny a jiní si stavěli vily a bazény…..

      • nino napsal:

        Pan Dučák, po prve vas prosim nepouzivat slovo ,,komunizmus“ v pozitivnom kontexte, uz to uraza katolikov, a nase obete komunistov.
        Inak, pripominate mi katolika, co sa chce stat liberalom, ale nechce prestat byt katolikom- ked ten zacne sirit teorie, ze vlastne katolicizmus bol najliberalnejsi, a vlastne je povodca liberalizmu, a to podopre par vytrhnutymi citatmi z Pisma a nasej historie :)
        Redukcie, ktore uvadzate v Juznej Amerike neboli komunizmom, lebo boli sucastou Spanielskej rise, a vlastne boli istou subkulturou.
        Spolocne vlastnictvo nemusi byt samozrejme zle, kvoli efektivite, v istch podmienkach, situaciach a odvetviach, u katolikov nikdy nebolo na urovni statu, sam ste ani nic take pri vasom skreslenom pohlade na historiu nedokazal najst uviest..
        Avsak vznik redukcii nikdy nebol motivovany triednym bojom, ako to podsuvate, ked sa snazite umelo vytvorit kontinuitu medzi dnesnymi komunistami a redukciami- na tom najlepsie vidite, ze ziadna nikdy nebola.
        Cize vas ,,katolicky“ komunizmus, to je dalsia pokoncilova novinka, podobne ako ,,katolicky“ feminizmus, ci ,,katolicky“ liberalizmus bez akehokolvek vztahu ku katolickej historii, proste umely, novy vytvor ideovy..

  4. Karol Dučák napsal:

    Nino, toľko nezmyslov v niekoľkých vetách. O komunizme jezuitských redukcií nepíšem len ja, ale aj mnohí iní autori (Jozef Špirko, René Fülöp-Miller, Clovis Lugon, Gustav Otruba, atď). A ubezpečujem Vás, že to boli celosvetovo uznávaní autori.
    Pokiaľ máte problém pozrieť sa pravde do očí, je to Váš problém. Ja som sa nikdy nebál pozrieť pravde do očí, hoci som býval často nepochopený. Proste nič nové pod slnkom.

Napsat komentář

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Log Out / Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Log Out / Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Log Out / Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Log Out / Změnit )

Připojování k %s

%d bloggers like this: