Nenarodené slová

Rozmýšľam, čo je asi jednou z najhorších vecí, ak nie najhoršou, ktorú moderná doba, vyklamávajúc človeku, že je slobodný alebo hodný vykonať takmer všetko podľa vlastného rozmyslu; priniesla. Sloboda v modernom pojatí by sa vlastne dala nazvať slobodou hlúposti. Lebo niežeby človek nebol slobodný vykonať takmer všetko, čo mu napadne a ublížiť takmer všetkému. Prikázania svetových náboženstiev, starých etík a filozofií tu však boli nato, aby varovali, ako človek má konať alebo ako konať nemá, aby sám sebe neprivolal záhubu.

Táto podivná sloboda, ktorá vlastne hodnoty nikdy nezmenila, ani zmeniť nemôže, lebo vzduch neprestane byť vzduchom, slnko slnkom, orol orlom a kráľ kráľom… však priniesla do ľudských duší, aj do smerovania spoločnosti, zmätok. Pravda sa zahalila, treba sa k nej dlho prepracovávať.  Pritom však doba zrýchlila tempo tak, že na to jednotlivcovi nedopraje pokoj a ani čas.

Tak píšem aspoň tento text a nazývam ho nenarodenými slovami. Lebo ich vidím všade navôkol. Vidím slová, ospravedlnenia a uznania, čo by mali byť napísané – a nie sú. Vidím nenarodené slová na reklamných pútačoch. Počujem nenarodené slová v univerzitných sálach a na televíznych obrazovkách. Vidím nenarodené slová v novinách a na vedeckých pracoviskách, cítim ich za múrmi v takmer každej rodine. Lebo všetky tieto miesta by mali povznášať, rozvíjať a kultivovať dušu. No nedeje sa tak.

Trochu sa musím ešte ospravedlniť aj sama za to, že tento blog píšem. Ak sa Indiáni v minulosti bránili fotografovaniu s odôvodnením, že im fotky kradnú dušu – čosi podobné spôsobuje aj internet. Je to sieť, ktorá sa stala sieťkou na človeka a zábran tu platí ešte menej, než v živote skutočnom. Objavil sa nám akýsi fenomén rýchleho zverejnenia, ktoré podobne ako u Indiánov – kradne dušu literárnym dielam. Zdá sa mi, že preto, že sa vydávať a zverejňovať môže už prakticky všetko a tak rýchlo a v takom náklade, za aký si zaplatíte, celkom sa začala strácať literatúra naozajstná. Tá hlboká, ktorú písali múdri a citliví ľudia. Ktorá zrela bez hanby niekoľko desaťročí, ktorej vlastne ani primárne nezáležalo na uverejnení, ale na zmysle. Dnes rezonuje: čím skôr napísať, čím skôr uverejniť. Prípadne ešte horšia túžba po čo najskoršom uznaní. Ale čo to má znamenať?

Literatúra mala vždy blízko k modlitbe. A tento nový princíp sa podobá na to, akoby sa človek modlil neúprimne. Akoby sa modlil tak, aby ho videlo čo najviac ľudí. Akoby sa modlil tak, že si to ani sám neuvedomuje. Akoby mu ani nezáležalo na modlitbe, ba vlastne akoby ani nebol veriaci. Lebo ak by sme veriacimi boli skutočne, všetko by vyzeralo inak. Viera je predsa viac než vôľa a vedomie, to je celý zmysel, smerovanie a súhrn ľudského života.

Nový svetový poriadok zobral ľuďom vieru, ale aby sme nezostávali iba v rovine náboženskej – zobral ľuďom túžbu. Spomínaná ilúzia slobody odňala ľuďom schopnosť brať veci vážne. V takom zdaní, kde sa človeku vidí, že všetko je obhájiteľné, nahraditeľné, zmeniteľné… sa stráca autentickosť a človeku sa zdá zbytočné o čosi zápasiť. Do ľudského srdca nevstupuje Duch v tej najúžasnejšej podobe – nezadržateľnej túžbe. Človek sa mení na herca, ktorý neopúšťa hranicu seba samého a nežije pre druhých, ale žije preto, aby ho niekto videl a alebo aby uspokojil svoje chúťky a chute.

A tak následne po tomto zlome, keď sa vytratila emócia; nastal v umení nebývalý úpadok. Z literatúry zmizlo to, čo obsahovala po celé stáročia. Aj ľudská duša stratila mnoho schopností. Autori začali túžiť po  sláve a literatúra stratila hĺbku. Hĺbke nepatrí štadión a námestie. Duch spisovateľov stratil virtuozitu, a tak z literatúry vymizli klasické formy. Zmizol sonet. A táto choroba predkladania myšlienkovo aj formálne lacných diel úplne premenila čitateľovo vnímanie a ako rakovina napáda už deti na základných školách.

Tak sa len s údivom a poklonou pozerám, že predsalen ešte existujú spisovatelia, ktorí píšu absolútne čestne a hlboko. Ktorí píšu po celý život a ich dielo pritom naberá ľahkosť, rozmer a genialitu, ktorá prináša úžas a zasahuje ako blesk každú nerovnováhu v ľudskej duši. Ako meteor osvetľuje tajomstvá života. A autori skrz vlastnú skúsenosť ako hora, čo po zemetrasení vyvrhne diamant – vytvárajú úžasné diela.

No neviem si vysvetliť, ako je možné, že títo spisovatelia nie sú na titulných stránkach učebníc. Neviem si vysvetliť, prečo sa nimi nezaoberá naša literárna veda. Neviem si vysvetliť, prečo nežiaria v ročných hodnoteniach tvorby Literárneho informačného centra – no, hm, vlastne keď si pozerám webovú stránku tejto inštitúcie, ktorá si zamieňa literatúru s marketingom; vidím najviac spomínaných nenarodených slov.

Veľmi dobre viem, o ktorých autoroch aspoň takto v inotaji píšem. Lebo ak vie niekto z reality vyťažiť toľko, že píše o vlastných depresiách, úzkosti, o pive, o sexuálnom zážitku, neschopnosti zbaliť dievča či o tom, že po búrlivej noci ho bolí hlava a vidí dvojmo… Sú ľudia, ktorí z toho istého života dokázali napísať sonety. A nie dva, tri, ale celé knihy sonetov – so všetkým duchovným bohatstvom, ktoré sonet prináša. Že ak je niekomu Slovensko pritesnou krajinou, niekto o ňom vie napísať fenomenálne diela. Niekto vie nájsť v jeho kultúre mýtus. O meste, ktoré by iní nazvali „EHMK“, „multi-kulti“ či ovenčovali by v ňom donekonečna jedného maďarského spisovateľa a zopár miestnych autorov – o tom istom meste dokáže niekto napísať historickú prózu a vyzdvihnúť jeho svätých (ozaj, uvedomujeme si ešte, čo to znamená, akú energiu a bohatstvo, že máme v národe svätých?)… Že niekto je taký pozorný a čestný a vie tak dobre rozoznávať, že preloží iných úžasných básnikov a dokonca aj jedného zo susednej krajiny – ktorého by si ľudia toho štátu mali čítať od rána do večera… A že niektorí naši spisovatelia sú takí veľkí a ušľachtilí, že by sme k nim mali chodiť s poklonou a ďakovať, že s nimi vôbec smieme byť v kontakte – a oni sa namiesto toho venujú druhým ľuďom ba zájdu až tam, do takých sfér a obety, kam nechodia ľudia a už vôbec nie spisovatelia…

A tak tu píšem aspoň tieto nenarodené slová, aspoň zopár slov – aby sa narodili. A aby sme si uvedomili, že tu máme novú životnú realitu. Nič dobré neveštiaci svet, relativizovanie hodnôt a rýchlejšie či pomalšie sa rozširujúci úpadok. A aby sme si uvedomili, že sa v tom treba zorientovať, urobiť si poriadok vo vlastnej duši – a mať, mať, mať účasť a mať túžbu… Lebo inak nie my sme živí a naši predkovia mŕtvi, ale naopak.

Katarína Džunková

Vyšlo už dříve na stránkách autorčina blogu.

3 reakce na Nenarodené slová

  1. topajík napsal:

    Další úžasný článek od stejně úžasné ženy.
    Přeji Vám, Katarina, mnoho Božích milostí.

  2. Pavel napsal:

    Pro správné chápání svobody, by si měl každý nejen katolík jako povinnou četbu přečíst encykliku Lva XIII.: Libertas praestantissimum

  3. Pavel napsal:

    pekné dílko Katarína.

Napsat komentář

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Log Out / Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Log Out / Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Log Out / Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Log Out / Změnit )

Připojování k %s

%d bloggers like this: