Kristus nad Lisabonom

Kristus Král nad Lisabonem

V čase, keď nad Európou prelietajú divé husi, v Portugalsku sú ešte vztýčené na celú žrď zástavy leta. Nad starými mestami zvonia kláštorné zvony a za dedinami zvonce ovčích stád. Nad Portugalskom s triumfálnymi mestami a pokorným vidiekom; nad Portugalskom s  mohutnými riekami Douro a Tajo; nad Portugalskom, ktoré kedysi tvorilo svetové impérium a ktorého jazyk je šiesty najpoužívanejší na svete – len dnes zostalo akoby na okraji Európy a o jeho hrdinoch a o jeho hlboko zakorenenom katolicizme je lepšie verejne nehovoriť.

Jedným z týchto zamlčiavaných hrdinov je dlhoročný predseda vlády António Salazar de Oliveira (1889-1970), ktorý na niekoľko desaťročí pozdvihol a stabilizoval krajinu a ako jeden z posledných rytierov Európy sa postavil za obranu katolíckej štátnosti. Napriek tomu, že si ho Portugalci zvolili roku 2007 v národnom hlasovaní za „najväčšieho Portugalca všetkých dôb“, médiá i učebnice ho označujú za najdlhšie vládnuceho „fašistického“ diktátora Európy. Tento postoj azda najlepšie vystihuje situácia v Lisabone, kde monumentálny most spájajúci hlavnú časť mesta so štvrťou Almada, premenovali z Mostu A. Salazara na Most 25. apríla – dňa, kedy v Portugalsku prebehla socialistická Karafiátová revolúcia.

K pochopeniu významu Salazarovho Estado Novo si je však nutné pripomenúť niekoľko faktov z portugalských dejín. História najzápadnejšieho Európskeho štátu, časti Rímskeho impéria a Svébského a Vizigótskeho kráľovstva, bola od prvých storočí nášho letopočtu spätá s kresťanstvom. Vlastne už od prvých desaťročí, keď v Portugalsku pôsobil sv. Peter z Rates, prvý biskup provincie Braga, ktorého na misiu v tejto krajine pri brehu Atlantiku poveril apoštol svätý Jakub Veľký. Odvtedy dalo Portugalsko svetu mnoho blahoslavených a svätých, čo zmenili podobu Európy. Spomeňme len sv. Antona Paduánskeho narodeného v Lisabone alebo sv. Jána z Boha, vojaka z bitky pri Viedni roku 1529 a zakladateľa rádu špitálnikov. Svätosť sa v Portugalsku spájala často i so šľachtickou krvou a Portugalsko vyniesli na nebesia i potomkovia jeho kráľovských rodov. Bola to napríklad blahoslavená Jana z dynastie Aviz alebo svätý Nuno Alvaréz Pereira. Svätý Nuno bol pôvodne vojvodcom, osloboditeľom Ceuty spod moslimskej nadvlády a víťaz bitky o portugalské dedičstvo pri Aljubarrote roku 1385. Na jej pamiatku založil mesto Batalha (bitka) a postavil katedrálu Panny Márie Víťaznej a mnoho ďalších kostolov, ktoré sú dnes gotickými perlami Pyrenejského polostrova. Po smrti manželky vstúpil do karmelitánskeho kláštora v Lisabone, ktorý sám založil a do smrti sa staral o chudobných. Medzi jeho pozemky patrili i polia, na ktorých dnes stojí mestečko Fatima. Keď tadiaľ podľa legendy prechádzal so svojím vojskom, kone samy od seba pokľakli na mieste mariánskeho zjavenia.

Kontinuitu katolíckeho panovníckeho rodu niesla potom až do prvej dekády 20. storočia dynastia Bragança Sabóia Bourbon e Saxe-Coburgo-Gotha. Zámer zbaviť Európu tradičných kresťanských monarchií sa prejavil i v Portugalsku, keď bol roku 1908 zavraždený kráľ Karol I. spolu s následníkom trónu Ľudovítom Filipom na ceste zo zimného paláca do Lisabonu. Vrahmi boli Manuel Buíça a Alfredo Costa, aktivista anarchistických a socialistických organizácií a člen lisabonskej slobodomurárskej lóže. Je hodné pripomenúť, že Karol I. zvaný Diplomat alebo Mučeník mal mimoriadne výtvarné nadanie. O dva roky potom vládu kráľovho mladšieho syna Manuela II. zmietla republikánska revolúcia. Portugalsko sa stalo roku 1910 po Francúzsku, Švajčiarsku a San Marine len štvrtou republikou v Európe. Za šestnásť rokov trvania prvej portugalskej republiky sa vystriedalo 42 vládnych kabinetov. Po jej nastolení boli zrušené všetky katolícke rády a kongregácie, konfiškoval sa cirkevný majetok, počas náboženských sviatkov boli nariadené pracovné dni, cirkevné sobáše stratili platnosť a bol znovu zavedený trest smrti. Keď sa roku 1917 zjavila vo Fatime Panna Mária, polícia chcela šíreniu tejto informácie zabrániť uväznením vizionárov. Preto nečudo, že po rokoch tejto nestabilnej vlády konajúcej v rozpore s vierou úplnej väčšiny obyvateľstva, menoval po štátnom prevrate prezident O. Carmona akademika A. Salazara za ministra financií a neskôr roku 1932 za predsedu vlády, ktorým zostal až do roku 1968. Salazarovi sa podarilo stabilizovať krajinu, vytvoriť systém korporácií a grémií, ktoré reprezentovali namiesto parlamentu jednotlivé spoločenské stavy a zavedením povinnej školskej dochádzky znížil na minimum negramotnosť v krajine. Salazar pôvodne plánoval obnoviť monarchiu, ale vzhľadom na to, že následník trónu žil od útleho detstva v Anglicku a nerozumel po portugalsky, nebolo možné tento zámer zrealizovať. Salazar žil aj zomrel v zbožnosti len so skromným súkromným vlastníctvom. Pohrebný sprievod z kláštora sv. Hieronyma v Lisabone do rodnej dediny Vimeiro lemovali po celej ceste tisíce ľudí.

Dnes sa teda v Lisabone o Salazarovi mlčí. Jednou z mála spomienok na tohto veľkého štátnika je monument Krista Kráľa týčiaci sa nad štvrťou Almada na druhom brehu mesta.

Podnet na jeho stavbu dala portugalská biskupská konferencia roku 1940 ako poďakovanie Bohu, že zachránil krajinu pred hrôzami Druhej svetovej vojny. Hlavní portugalskí cirkevní predstavitelia však zvažovali túto ideu už roku 1934, keď navštívili Rio de Janeiro s novovybudovanou sochou Krista Spasiteľa nad mestom. Stavbu monumentu odsúhlasil a podporoval premiér A. Salazar a zúčastnil sa aj na slávnostnej ceremónii pri odhalení pamätníka roku 1959. Keď zbor spieval záverečné Tantum ergo, na pódium náhodou vzlietla holubica ako symbol Ducha Svätého z blízkeho pavilónu. Prítomní to považovali za dobré znamenie. Uveďme aspoň niekoľko slov z príhovoru kardinála Cerejeiru: „Súčasné politicko-sociálne pokušenie vo svete je naozaj hrozivé. Satan sa teší takému publiku, aké nemal nikdy doposiaľ. Ako náš Pán prisľúbil svoje kráľovstvo, tak i satan sľubuje raj človeka na zemi.“ Alebo: „Zabúdajúc na to, že Cirkev je postavená na Skale, ktorú ani brány pekelné nepremôžu, sa mnohí ľudia snažia zavesiť na ‚chod dejín‘ v obave, že s Cirkvou by boli pozadu. Požadujú od nej ak nie verejne, tak v súkromí, aby sa prispôsobila modernému svetu. Vo veľkej, ale iluzórnej nádeji dúfajú, že dôjde k dokonalému zmiereniu medzi Cirkvou a svetom, hoci ich pred tým už dávno varoval Apoštol.“ Pri otvorení monumentu na sviatok Zoslania Ducha Svätého 17.5.1959 pred obrazom Panny Márie Fatimskej, bolo Portugalsko zasvätené Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.

V tieni monumentu na vyvýšenom útese v štvrti Almada počuť, ako cez mohutný most pod sochou Krista hučia autá a pod nimi tečie mohutná rieka Tajo, čo o niekoľko kilometrov vyústi do Atlantického oceánu. Za ním sa už končí Európa. A my sa dívame na obrovskú náruč Krista ako rozprestiera ruky od Moskvy po Lisabon, ponad ten fenomenálny priestor, zvaný Európa, ktorý v dnešných dňoch rezignoval na Boha. A vytlačil ho z ústav, z kalendárov i z dejín. A vytlačil ho i z miest a škôl len na ostrovčeky kostolov, do sŕdc pokorných a nad útes v štvrti Almada. Ktorý dodnes pripomína portugalskú Golgotu, no kde nie je Spasiteľ ukrižovaný, ale vzkriesený. Spasiteľ, v ktorého milosrdenstvo veríme a ku ktorému sa utiekame ako kajúcni zločinci: Pane Ježišu, čo stojíš s otvorenou náručou nad Lisabonom, zachráň a prijmi i raz nás do svojho kráľovstva.
Poznámka:
Článek byl převzat z autorčina blogu, kde se kromě samotného textu nachází i řada dalších fotografií z Lisabonu.
Advertisements

One Response to Kristus nad Lisabonom

  1. václav napsal:

    Panna Maria ve Fatimě svého času slíbila že Portugalsko zachová víru až do konce.

Zanechat Odpověď

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Odhlásit / Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Odhlásit / Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Odhlásit / Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Odhlásit / Změnit )

Připojování k %s

%d bloggers like this: