Domov

Sem úzkosť sveta ďaleko má.

Sem nedočiahnu ústa tiem.

Ten fliačik zeme, kde som doma,

kde spočiniem, keď ustanem,

 

vezme mi iba smrť, to ucho,

ktorým Boh ťavu prevlečie

tak elegantne, jednoducho,

že sotva vzdychneš, človeče!

 

Ako keď prievan pozaháša

sviece, čo žiaria oddane,

s pokojom obleč do rubáša

to, čo tu po mne zostane.

 

Obleč ma prosto, do košele,

do tej, ktorú si vyšila

a pomodli sa, to je celé,

inak nech vládne idyla.

 

Pod hrušku, k plotu, tam ma polož.

Primiešaj môj prach do pôdy.

A na jeseň mi polož pod nôž

šiju, vždy prvú z úrody.

 

Zahryzni do mňa s veľkou chuťou.

Prijmi tú moju chudobu.

Neodmietni ma, nebuď krutou,

inak ma vtáky vyzobú

 

a rozvláčia ma po krajine.

Chcem ti tiecť v krvnom obehu

ako hlas vetra v okaríne,

nie ako ryba na brehu.

 

Budeš žiť znásobená dvoma.

Láska aj moja rodná zem.

Ten fliačik prsti, kde som doma,

kde spočiniem, až ustanem.

Teodor Križka

Napsat komentář

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Log Out / Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Log Out / Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Log Out / Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Log Out / Změnit )

Připojování k %s

%d bloggers like this: